Marcus Tulius Cicero raz povedal: „Miestnosť bez kníh je ako telo bez duše.“ Ak by sme zobrali do úvahy platnosť jeho výroku, možno uvažovať nad pomaly plynúcim faktom, že sa súčasná spoločnosť uberá veľmi rýchlo dopredu, ale za akú cenu? Za cenu straty duše?
V prítomnom stave bytia sa nedá prehliadnuť, že čoraz menej mladých ľudí číta, či už v prostriedkoch verejnej dopravy, na školách alebo len tak, na lavičke v parku. Čoraz častejšie siahajú po výdobytkoch modernej technológie a strácajú sa v iluzórnych svetoch plných blahobytu, povrchnej krásy, falše a hlúposti. Zdieľajú navzájom svoje intímne životy a už si ani len nedokážu predstaviť, čo sa skrýva za pojmami „súkromie“ či „zdravá samota“.
Ak sa aj nájde niekto, kto rád číta, buď mu čítanie niečo alebo niekto z jeho okolia znechutí, alebo sa po nejakom čase začne vyhovárať na nedostatok času. Ku knihám by sa však malo pristupovať podobne ako k potravinám – preberať, správne vyberať a sústavne nimi kŕmiť svoju dušu, pretože inak vyprahne.
Niekde na ceste sa stala chyba. Nik sa neodváži nikomu povedať, čo je zmysluplné a ako správne naložiť s voľným časom, pretože sa každá jedna generácia zasekla kdesi uprostred chaosu bytia, z ktorého má jedinec problém „nájsť sever“.
Jedno je však isté – v momente, kedy zaniká všetko naokolo a ocitne sa človek celkom sám, to jediné, čo mu nik nevezme, sú poznatky. Knihy sú vraj zrkadlá a každý v nich vidí to, čo už má v sebe. Najhoršie je precitnúť v prázdnote a hľadieť do jednotvárnosti. Nie je nič viac ohlušujúcejšie než prázdno v duši. A východisko z takejto mizérie ponúkajú práve knihy. (knihovníčka Alča)
Zdroj fotky: pixabay
Alenka
Prečítajte si všetky články od: Alena Ursínyová