Rozhovor s regionálnym autorom Jozefom Miklovičom

Jozef Miklovič sa už viac ako 30 rokov venuje metalurgii drahých kovov. Je autorom dvoch titulov z urban fantasy literatúry s názvom Všetko zlato Kremnice a Všetko zlato pre Anežku. K napísaniu jeho prvej knihy ho inšpirovala práca v Kremnických Baniach. Ako sám hovorí, keď mal možnosť vstúpiť do starých banských diel pod Kremnicou, našiel tam svet, aký si dovtedy ani nevedel predstaviť. Spomenul si na povesti o permoníkoch, pridal slovanskú mytológiu a vznikol svet, v ktorom paralelne žijú mýtické bytosti a ľudia. Jozef Miklovič žije a pôsobí v Nových Zámkoch.

Na besede ste spomínali, že knihu Všetko zlato Kremnice ste písali 10 rokov. Ako ste prišli na nápad vytvoriť takýto príbeh?

Tento príbeh mal najskôr podobu kulís. Pracoval som pre Rudné bane v Kremnici a navštívil som aj staré banské diela. Je to ohromujúci svet šácht a štôlní. Tie priestory sú ohromujúce. Sú tam stovky kilometrov chodieb, jedna má až tridsať štyri kilometrov, pričom skalné steny sú na mnohých miestach nádherné. Predstavoval som si, ako by tie priestory ožili. Keďže som sa zoznámil aj s niekoľkými starými baníkmi, ktorí mi rozprávali aj pôvodné povesti o permoníkoch, príbeh sa začínal črtať. Najskôr dosť naivne, ale neskôr som pridával postavy a mytológiu celého Slovenska. Zaujala ma povesť o dunajskej víle Radawe, ktorá zronená nešťastnou láskou odišla zo sveta ľudí zatrpknutá a sklamaná. Nemám rád nešťastie a povedal som si, že bude úspešná a šťastná. Do tej mytologicko-rozprávkovej atmosféry som však pridal problémy nášho sveta. Problémy, s ktorými žijeme denno-denne a zdá sa, akoby nemali riešenie. Dej sa totiž odohráva v súčasnosti a aj v ľudskom svete. Príbeh prestal byť rozprávkou a mytologické postavy som použil na stvárnenie ľudí z nášho života, ale nikto ma nemôže obviniť, že píšem o ňom. Nakoniec som knihu ešte učesal do podoby, kde mágia je len okrajovou záležitosťou a všetko som podriadil logike, a zákonom fyziky. Ale mágiu povestí som zachoval. Permoníci predsa musia vedieť prechádzať cez skaly a dunajské víly musia vedieť zmiznúť v rieke.

Kniha Všetko zlato pre Anežku je pokračovaním vašej prvej knihy. Uzavrie sa príbeh v tejto knihe alebo plánujete pokračovať v príbehu ďalej?

Jedna kapitola príbehu sa uzavrie knihou „Všetko zlato pre Anežku“, ale pôvodný príbeh je príbehom zrady slovanských bohov voči všetkým bytostiam, ktoré zostali na Zemi po prijatí kresťanstva. Tento hlavný motív sa začne naplno rozvíjať až v treťom diele. Zatiaľ má pracovný názov „Svarogov hnev“. Pravdou je, že prvú knihu „Všetko zlato Kremnice“ som potreboval na vybudovanie uveriteľného sveta, kde paralelne žijú mytologické bytosti a ľudia. Zato druhý diel urobil z chlapca, Jakuba, muža a zoceleného hrdinu. Až takto ho môžem predhodiť všemocným bohom.

Na besede ste spomínali, že metalurgii drahých kovov sa venujete už 30 rokov. Čo to presne znamená a ako ste sa k tomu dostali?

Metalurgia drahých kovov je moje celoživotné povolanie, okrem asi troch rokov po vysokej škole. Jednoducho povedané, venujem sa vyťaženiu drahých kovov, najmä zlata a striebra z rudy, prípadne zo starých šperkov, ktoré nám odovzdávajú zlatníci a záložne na prepracovanie. To znamená, že vyrobíme absolútne čisté kovy a opäť ich zlejeme na moderné klenotnícke zliatiny, ktoré valcujeme na plechy, ťaháme drôty a aj odlievame šperky. Ale to je naozaj veľmi zjednodušený obraz našej práce. Dokonca niektoré detaily sa utajujú, a nenájdu sa ani v odborných publikáciách. K tejto práci som sa dostal ako slepé kura k zrnu. Jedného dňa ma navštívil budúci spoločník, Marek Kecskés a predostrel mi svoj plán, ako vyrobiť striebro z fotografických ustaľovačov. Ja som, ako fyzikálny chemik vedel, ako na to. Podnik sa nám pekne rozbehol a odrazu sa rozpadlo Československo. Lenže platil zákon, že drahé kovy smie vykupovať a spracovať len podnik, ktorý bol odrazu v zahraničí. V Českej republike. Bola to pohroma, lebo ani colníci nevedeli, čo robiť. V tej dobe za nami prišli aj z Rudných baní a priniesli nám trinásť kilogramový zliatok, ktorý obsahoval asi tretinu zlata a inak to bola zmes všetkých kovov na svete. Zlatníci takýto kov nevedia použiť. Mali toho plný trezor a niekoľko mesiacov už nemali na výplaty. Vraj my by sme mohli vedieť, ako to spracovať. Našťastie sa nám to podarilo a robíme to doteraz.

Čo ste vyštudovali? Skúste nám v krátkosti vysvetliť, čo robíte vo svojom civilnom povolaní?

Vyštudoval som „technickú fyzikálnu a analytickú chémiu“ na CHTF SVŠT v Bratislave. Nič lepšie sa mi nemohlo stať, lebo všetko čo som sa tam naučil, využívam dodnes. Stručne sa dá povedať, že vyvíjam technológie pre chémiu drahých kovov. V neposlednom rade aj na zlievanie drahých kovov. Sme asi jediní v štátoch V4, kto vie vyvinúť modernú zliatinu vhodnú pre nové technológie v mincovníctve a klenotníctve. Avšak dodnes pomáham aj rozbehnúť technológie na nových náleziskách zlata po celom svete.

Vo vašich knihách vystupujú postavy zo slovenskej, germánskej a gréckej mytológie. Čím vás tieto mytológie oslovili a prečo ste sa rozhodli využiť ich v príbehu?

V Európe máme nádherné povesti a mytológiu. Od detstva ma tieto príbehy fascinovali. Žiaľ, podávajú sa často ako naivné rozprávky, ktorými ale v minulosti neboli. Hnevajú ma aj príbehy plné klišé, ktoré sa mytológiu snažia využívať, často bez logiky a historických súvislostí. Zaujala ma práca pani Nádaskej, Niederleho a Váňu, ktorí sa slovanskej mytológii venovali a napísali o nej úžasné práce. Avšak, napísali odborné diela, ktoré bežní ľudia nečítajú. Takto dostávajú priestor rôzne internetové veľdiela, deformujúce všetko, čo nájdu. Kadekto sa hrá na druida a venuje sa „ezoterike“ na báze slovanskej mytológie. Mierne ma to postrčilo, aby som napísal románovú formu, ktorá však mytológiu nedeformuje. Dobrovoľne sa priznám, že myšlienku som prevzal od poľského autora Andrzeja Sapkowského. Len som to aplikoval na Slovensko, kde sa nedalo vyhnúť germánskej mytológii. Veď aj naše baníctvo tu vybudovali karpatskí Nemci. Dokonca aj slovo permoník, ktoré som považoval za čisto slovenské je „berg man“, v nemčine používanej v našich banských mestách sa vyslovovalo ako „perk mon“, teda, permon.

Aké sú vaše plány do budúcnosti a kde by ste chceli byť o 10 rokov?

Mám veľký sen, napísať románovou formou históriu osmanských vojen. Časť mám už napísanú, ale ide to strašne pomaly, lebo je potrebné overovať každé jedno tvrdenie historikov. Keď som s tým začínal, myslel som si, že to bude nudná, ale potrebná práca. Hneď na začiatku, keď som zhromažďoval podklady z maďarských, tureckých aj rakúskych archívov, žasol som. Bežný človek vie len to, že Turci rabovali. Najmä u nás, na Slovensku, sme na Uhorské dejiny akosi zabudli. Objavil som však hrdinov, ktorí si zaslúžia, aby sme si ich pripomínali. Vykonali činy, na ktoré by mohol byť hrdý aj superman. Kto už dnes pozná meno Šimon z Logodu, Nikola Zrínsky alebo Nikola Jurišič? Pritom všetci traja sa zaslúžili o to, aby osmanské vojská dnešné územie Slovenska nikdy celé nedobili. Mnoho obrancov, o ktorých sme nikdy nepočuli, lebo boje sa odohrali mimo územia Slovenska, má dnes potomkov tu, na Slovensku. O tom svedčí aj moje meno, ktoré vychádza z mena Nikolič (syn Nikolu) a dostalo sa sem s ustupujúcimi vojskami zo Srbska a Banátu. A o desať rokov? Dúfam, že budem žiť a budem na dôchodku, aby som mal viac času na písanie.

Ďakujeme za rozhovor.

Od autora si môžete v knižnici vypožičať titul: Všetko zlato Kremnice