Rozhovor s autorkou Gabrielou Futovou

Gabriela Futová je uznávaná autorka kníh pre deti a mládež. Svoju prvú knihu s názvom Naša mama je bosorka vydala v roku 2000, čím dosiahla medzi detskými čitateľmi veľký úspech. Do dnešného dňa napísala vyše 30 kníh pre deti a mládež, v ktorých nechýba vzrušenie, dobrodružstvo, hodnoty, rešpekt k starším ľuďom či zvieratám. Pri písaní kníh čerpá z rodinného života, detského sveta či medziľudských vzťahov. Gabriela Futová vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, 18 rokov pôsobila v Krajskej knižnici P.O. Hviezdoslava na oddelení detskej literatúry. Za svoju tvorbu získala viacero literárnych ocenení.

Pani Futová, kedy ste prišli na to, že sa chcete stať spisovateľkou?

Od detstva som túžila písať na písacom stroji, no mama mi to nechcela dovoliť, lebo som zvykla ničiť veci a rozoberať ich. A tak som ju presvedčila, že ma musí pustiť k písaciemu stroju, mimochodom požičanému, lebo idem písať knižku. V mojich predstavách spisovateľ pri ťukaní do stroja popíjal kávu. Tak som od mamy žiadala, aby mi urobila kávu, lebo sa nemôžem hrať normálne na spisovateľku, pokiaľ nemám kávu. Dosť so mnou bojovala, ponúkala mi kakao, čierny čaj. Ale ja som nesúhlasila, povedala som jej, že to musí byť riadna čierna káva. Tak mi spravila meltu, ktorá mi nechutila. Lenže v mojej predstave spisovateľ ťukal do stroja, popíjal kávu a fajčil cigaretu. Cígu mi mama nepožičala ani za svet, ale išla do obchodu a kúpila mi cigaretovú žuvačku, takže som sa naozaj hrala na spisovateľku vo veľkom štýle. Rukopis, ktorý takto vznikol, mal 21 strán. Popíjala som pritom tú hnusnú kávu, z úst mi visela cigaretová žuvačka a bola som v siedmom nebi, lebo som mala pocit, že teraz som spisovateľka.

Vyštudovali ste žurnalistiku. Prečo ste sa rozhodli pre novinárstvo?

To bol môj veľmi veľký životný omyl. A bolo to práve preto, že keď som bola malá, tak sa nerozprávalo o spisovateľoch ako o spisovateľoch, ale hovorilo sa o nich ako o publicistoch. Ja som si to tak pospájala v tej mojej malej hlave, že budem publicistka, pritom som vedela, že chcem písať knižky. Tak som išla na novinárčinu, ale zistila som už tam v škole, že ma to novinárske písanie nebaví a že to nie je pre mňa. Dokončila som to štúdium, lebo ma rodina donútila, pretože kedysi nebolo také jednoduché prestúpiť zo školy na školu. Ja som veľmi pokukovala po psychológii a naozaj som mala také myšlienky, že prestúpim, ale doma to tak uzavreli, nech nevymýšľam a dokončím to, čo som začala. Doštudovala som to štúdium, no vedela som, že sa nebudem novinárčine venovať.

Dlhé roky ste pôsobili v Krajskej knižnici P. O. Hviezdoslava v Prešove na oddelení detskej literatúry.

V knižnici som pracovala 18 rokov, dostala som sa tam jednak preto, že som už mala dve knižky napísané a aj vďaka tomu, že som začala ako dobrovoľník pre nich chystať podujatia pre deti. Všimla si ma vtedajšia pani riaditeľka, ktorá ma oslovila, či nechcem ísť pre nich pracovať.

Vaša prvá kniha vám vyšla v roku 2000 a volala sa Naša mama je bosorka. Napísali ste ju, keď ste boli na materskej. Ako ste prišli na tento námet?

Kopla ma múza. Myslím si, že ma veľmi inšpirovala knižka Malá bosorka od Ottfrieda Preusslera, a to tým, že sa v nej čarovalo a mne sa to veľmi páčilo. V tých časoch ešte nebol na trhu Harry Potter a kníh, v ktorých sa čarovalo bolo pomenej, a tak som si povedala, že keby sa v mojej knižke čarovalo, bolo by to super. A tak som vymyslela príbeh o deťoch z paneláku a ich mame bosorke.

Čítali ste vaše knižky aj svojim deťoch? Ktorú z nich majú najradšej?

Čítala som im asi len prvých päť kníh, potom už dorástli do veku, kedy si čítali sami a už nemali záujem o moje knihy. Moje deti dodnes tvrdia, že strašné somariny píšem, takže určite nemajú obľúbenú knižku z tých mojich. O synovi je knižka Lebo musím, ale to je jediná knižka, kde som zakomponovala príbehy môjho dieťaťa, nakoľko mi moja dcéra zakázala písať o nich, lebo by bolo veľmi trápne, keby o nej čítali deti na celom Slovensku, takže sa nemám opovážiť dať ju do nejakej knižky. Tak som ani nedávala. Syn si to naopak vyžiadal, bolo to na besede zhodou okolností, tak vznikla o ňom knižka. Ale ani dodnes nečítali moje knižky. Možno dcéra teraz, keď už má vlastné bábätko, z nich bude čítať.

Na besede ste deťom hovorili, že vaša najobľúbenejšia knižka je Štyri kosti pre Flipra, možno aj preto, že v knihe opisujete svoj príbeh z detstva. Ktorú knižku ste písali najdlhšie a ktorú najkratšie?

Neviem, či mám rátať aj Bezvlásku, lebo tam je len jedna rozprávka a tú som napísala za jednu noc. Najkratšie som napísala knihu Hľadám lepšiu mamu, napísala som ju za dva mesiace. Najdlhšie som písala knihu O chlapcovi, ktorý rozumel psom, to bolo takmer päť rokov.

Vo svojich knihách máte veľmi pekné ilustrácie. Za všetky spomeniem ilustrácie Očka špehúňa, ktoré nakreslil váš dvorný ilustrátor Miro Regitko. Máte pri písaní jednotlivých príbehov predstavu, ako by mali vyzerať hlavní hrdinovia?

Málokedy mám predstavu, ako by tie obrázky mali vyzerať a nechávam to na vydavateľa. Ja nemám obrazovú predstavivosť. Stalo sa mi to zatiaľ iba raz v živote, keď som písala knižku Brata musíš poslúchať, mala som pred očami Mirove obrázky. A povedala som to pani šéfredaktorke, ktorá mala tip na niekoho iného, ale dala mi za pravdu a oslovili sme Mira. A naozaj tá knižka je inak ilustrovaná, ako všetky jeho knihy dovtedy. Pri knižke Nejdem a basta! som si vyžiadala ilustrátora Ďura Balogha, pretože mi ilustroval knižku Psia škola kocúra Červenochvosta a tá kniha bola ilustrovaná tak vtipne, že keď som išla písať knihu Nejdem a basta, mala som pred očami jeho kresby. On je človek, ktorý nakreslí to, čo si prečíta medzi riadkami. To medziriadkové čítanie je super v tom, že každý si tam prečíta niečo iné. A Ďuro má takú vlastnosť, že pod ilustrácie si dáva také drobučké komentáre, ktoré sú úplne strelené a mne sa to veľmi páči. Vtedy som veľmi túžila, aby mi tú knihu ilustroval práve on. A vydavateľstvo mi vyhovelo. Takže, už keď som písala tú knihu, vedela som, že to bude ilustrovať Juraj Balogh a vedela som, že to píšem pre neho a tá knižka aj tak vyzerá a on to cítil, že je to písané pre neho. Povedal mi, že je to top knižka, akú som kedy napísala. On sa bavil pri kreslení, ja som sa bavila pri písaní, lebo som presne vedela, že on tam nakreslí haluze a aj nakreslil.

Spomínali ste, že máte rozpísané pokračovanie knihy Nototo a strašidelná škola Elvíry múdrej.

Áno, pracujem momentálnej na druhej časti, ktorá sa bude volať Nototo a šelma v dome a dlho mi trvalo, kým som dostala nosný námet na túto knihu. Zároveň by som chcela pokračovať v detektívnych príbehoch Očka špehúňa.

Kde hľadáte inšpiráciu na svoje knihy?

Ja som introvert, ale zároveň som veľmi rada medzi ľuďmi. A veľmi rada počúvam dospelých, keď rozprávajú o svojich deťoch. Tým, že my už máme deti odrastené a zároveň sú vonku z domu, aj sa rada pohybujem medzi deťmi a keď sa dá snažím sa aj zapisovať tie detské múdrosti. Zbožňujem, keď malé deti filozofujú. Rada sa s nimi rozprávam a vypytujem sa ich.

Keď sa človek pozrie na váš život, vidí energickú veselú spisovateľku, ktorá rada píše a rada sa s ľuďmi rozpráva. Ktorých päť vecí máte vo svojom živote najradšej?

Milujem svoju rodinu, svojho manžela Robka, zvieratá, volejbal, čítanie a hudbu.

Kam by ste sa chceli vo svojej tvorbe posunúť a kde sa vidíte o 10 rokov?

Asi pravdepodobne budem fungovať tak, ako doteraz, chodiť na besedy, stretávať sa s čitateľmi. Chcela by som určite urobiť sériu siedmich kníh o Očkovi. A chcela by som sa tak vnútorne ukľudniť, aby som toľko nebehala a nelietala.

Ďakujeme za rozhovor.

Od autorky si môžete v knižnici vypožičať tituly: Naša mama je bosorka!, Lepší otec v hrsti ako kamoš na streche, Rozruch v škole na Kavuličovej ulici, Dokonalá Klára, Psia škola kocúra Červenochvosta, Štyri kosti pre Flipra, Chlapci padli z višne, dievčatá z jahody, Hľadám lepšiu mamu, Poškoláci, Nezblázni sa, mamička, Brata musíš poslúchať!, Nejdem a basta!, Nototo a strašidelná škola Elvíry Múdrej, O Bezvláske, Očko špehúň, Môj malý zverinec, Čo učky nevidia a ďalšie.