Transdimenzionálny charakter básne Arioso v komparácii s básňou Dimenzia

Macsovszký vo svojej básnickej zbierke Pohodlná mníška využíva motívy reprezentujúce aspekty hudobnej skladby, náznakovo sa dotýka prvkov spojených s hudbou, ako keby tým chcel demonštrovať ideu, že hudobná skladba pôsobí ako istý transformačný kanál medzi reálnym svetom a svetom inej dimenzie. Nasvedčuje tomu i rovnomenná báseň Dimenzia, či ďalšie básne, ako Bez drobných nástrojov, Dantemporal, ktorú priamo rozdeľuje ako hudobnú skladbu, Scherzi a tre voci, v ktorej naráža na mnohých hudobných skladateľov i hudobné nástroje, v neposlednom rade básne Petrohradská sinfonietta, Oratorio.

Význam slova Arioso možno pretransponovať ako hudobnú, spevnú časť recitatívu (1).

Macsovszky v básni Arioso využíva lyrický subjekt na proklamovanie pocitu životného nezdaru, hnusu, odporu, zneuctenia a následné smerovanie života k smrti, ktoré asimiluje k fázam hudobnej skladby. Z lyrického subjektu cítiť značný odpor k životu, istú rezignáciu zo života, sklamanie. Taktiež reflektuje trpký nadhľad nad skutočnosťou, ku ktorej pristupuje s odosobneným, stoickým pokojom a podsúva tak čitateľovi bolestivú pravdu o tom, ako to v živote„chodí“. Tento aspekt je citeľný v druhej strofe básne.

Lyrický subjekt z utŕženého súženia zvoláva katastrofy (2) a dáva im tak rezolútny význam. Postupuje smerom k úvahe a zamýšľa sa nad tým, či by vôbec jestvovali drobné ľudské príkoria, ktoré dynamizuje až po veľké utrpenie a bolesť, ak by ostali nepovšimnuté. Na svete by viac neboli ľudia, ktorí by mohli existenčné utrpenie zaznamenať a šíriť ďalej. V takomto prípade by subjekt zrejme „zúfalstvo viac nesužovalo, nezraňovalo! (Despair shall no more wound me!“(3)). Na tomto mieste sa môže pred recipientom vynárať otázka, prečo lyrický subjekt pri danej zvolacej vete prešiel k angličtine? Na jednej strane tým mohol zdôrazniť multikultúrnosť utrpenia, ktoré nerobí rozdiely; na druhej strane týmto krokom mienil zotrvať vo väčšej anonymite, ako keby sa hanbil za svoju opovážlivosť vysloviť vôbec niečo také odvážne a rezolútne. Mohlo by totiž čokoľvek existovať bez bližšieho pochopenia?

K pomyselnej rezignácii zo života a zhnuseniu, ktoré zo života pociťuje, sa lyrický subjekt opäť vracia v piatej strofe básne. Považujem túto strofu za jednu z najradikálnejších, najpesimistickejších a najviac hutných, čo sa týka ľudského nezdaru pretaveného do formy samotného bytia. Svet je podľa neho plný jedincov, ktorí sú vo svojej jednoduchosti nadbytoční a slúžia len na naplnenie útrap a nešťastí. Ak by bolo nešťastie živou koncepciou, človek by bol jeho primárnym zdrojom potravy. Mohlo by sa konštatovať, že svet je jedna obrovská guľa s rozďavenými ústami, požierajúca všetko krásne, vypľúvajúca len bolesť a smútok. Táto skutočnosť vedie ku kontrastu medzi rozkvetom (reprezentantom života) a hnilobou (reprezentantom smrti).

Ďalší kontrast, ktorý autor použil, sa skrýva v jedinom vzplanutí hmoty (4) použitom v opozícii k slovnému spojeniu zomlelo čo najviac (5). Jedna pomyselná iskra, zapálená zápalka, vytvorila niečo veľké, veľkolepé, zdanlivo nekonečné. Aj na prvý pohľad z malej veci sa môže stať niečo mimoriadne. Mimoriadne skutočnosti však väčšinou vznikajú v osamení jedinca a pri ich vzniku mu nik neasistuje. Tejto neznámej sile konštantne podlieha aj samotný vesmír. Je to niečo, čo podlieha zrodu všetkých vecí. Keďže autor naráža na vznik sveta vplyvom „veľkého tresku“, možno tomuto vyjadreniu prisúdiť istý ateistický charakter a tejto skutočnosti nasvedčuje i ironický výsmech zo štvrtej strofy.

Akonáhle vznikol vesmír, jedinci na Zemi zistili, že život nie je prechádzka ružovou záhradou a hľadali spásu, záchranu, plazili sa cez preklínania a plač k záchrannému člnu, k iluzívnemu svetlu na konci tunela. Avšak, dosiahli ho? Na svojej ceste sa predierali hmlou hustou (6), t. j. niečím neobjasneným, konštantným, zložitým, zdanlivo ťažko uchopiteľným, tajomným– rovnako ako je tajomný a hustý i samotný vesmír.

Autor cez prizmu hudobných skladieb naráža na životné fázy človeka – predohra (7) – narodenie; gavotta (8) – metafora tanca života; v presnom význame slova ide o francúzsky ľudový tanec, skladbu podobného typu, najmä ako intermezzo suity (9). Suitový cyklus patrí k najstarším hudobným tvarom a je pre neho typické, že všetky časti sú rovnako závažné a sú k sebe priraďované na základe určitých vzťahov. Rovnako je to aj v živote v rámci medziľudských vzťahov i prežívania života, v ktorom je každá jeho etapa rovnako významná a takisto tieto etapy charakterizujú určité vzťahy, ako napríklad zvýšená osamelosť v starobe či mladícka nerozvážnosť a zoskupovanie sa s vrstovníkmi; accompagnat (10) – v skratke sprievod sólistu, čo by bolo možné charakterizovať ako entitu z iných sfér/dimenzií, ktorá našepkáva človeku a radí, po akej ceste osudu sa vydať; následne človek stúpa v rebríčku hodnôt, splnených snov, pretĺka sa nezdarmi a sklamaniami k pomyselnému životnému vyvrcholeniu, ktoré reprezentuje symfónia (11). Jedinec si v tejto fáze svojho života myslí, že sa ocitol na vrchole svojich síl a možností.

Prečo ľudstvo alebo človeka samotného prichádza utešiť práve Apolón? Apolón bol starogrécky boh hudby a svetla (12). Slnko ako reprezentant svetla svojimi hrejivými lúčmi dodáva človeku nádej a úľavu od bolestí. Človek nachádza útechu v estetickosti umenia alebo počúvaním hudby, pričom pomocou fantázie uniká od svojho vlastného utrpenia a od zla sveta.

Následne sa človek metaforicky rozpadáva na prach, umiera, vzlieta späť do vzduchu, navracia sa späť do vesmíru. Lyrický subjekt sa opäť obracia k vyjadreniu pretransformovaného do cudzieho jazyka, pretože sa sám nachádza v cudzom, neznámom svete/dimenzii, kedy zvoláva na slávu anjelovi. Na základe historických reálií a ikonických vyobrazení svätých možno usúdiť, že ide o identitu archanjela Gabriela, ktorý drží v rukách trumpetu a je reprezentantom zmŕtvychvstania a milosti. Práve jeho hudba mu bude znieť v hodine smrti.Svoje šťastie nájde jedine v smrti, kedy už nebude existovať a nebude musieť ďalej čeliť útrapám života. Hudba archanjela Gabriela ho vzkriesi späť do sveta živých a lyrický subjekt sa ako keby opäť ocitne na začiatku básne, kedy stojí nad všetkými a čaká na ďalšiu premiéru (13!. Autor tu zrejme naráža na možnú reinkarnáciu duše a jej imortalitu.

Opisujúc Macsovszkého prvky tzv. transdimenzionálnej lyriky, je potrebnéna tomt o mieste spomenúť báseň Dimenzia, ktorá čo-to napovedá o autorovej obľúbenosti vkladania prvkov z iných dimenzií/vesmíru do veršov a skladať tak báseň, ktorá na recipienta môže pôsobiť ako niečo, čo presahuje hranice jeho vnímania.

V tejto básni je však omnoho konkrétnejší, čo sa týka hlavného vyznenia celej básne. Cez prizmu „očí ako okien do duše“ načrtáva nekonečnosť, tajomnosť a tak trochu hrôzyplnosť vesmíru a takisto naráža na protipólnosť svetla a tmy, t. j. života a smrti. Túto skutočnosť badať najmä v nasledujúcich veršoch:

„čosi sa cez neho díva, veru, čosi aj cez neho… Desia sa. Tomuto pohľadu: zrenice neuhnú… A nevie, či aj iní tomu hovoria oči.“ (14)

Je očividné, že lyrický subjekt je sužovaný desom z neznámeho objektu/subjektu, ktorý sa díva cez jeho oči a reflektuje skutočnosť vôkol neho. Na jednej strane tento aspekt môže signalizovať jeho narušenú psychiku, na druhej strane poukazuje na fakt, že mnohé skutočnosti sú ľudskému oku neviditeľné. Na tomto mieste sa môže vynoriť otázka, koľko toho, čo človek vidí, je vskutku pravdivým? Rovnako, ako je vesmír nekonečný, doteraz neprebádaný a tajomný, rovnako je tajomné ľudské vnútro a všetky jeho zákutia. A keďže„oko“ je pomyselnou bránou do „duše“, v básni vystupuje ako „brána do inej dimenzie“, dimenzie, po ktorej Macsovszký nazval celú báseň. Ak by sme si predstavili „dimenziu“ ako niečo, čo nezávisle určuje polohu bodu v priestore, potom by sa dalo rovnako uvažovať aj o „očiach“, ktoré tu koexistujú v jasnej podobnosti s dimenziou. Oči sú síce pevne ukotvené na ľudskom tele, skrývajú však v sebe niečo oveľa viac a sú primárnym ukazovateľom emocionality a ľudskej zraniteľnosti.

Symbol „oka“ možno podľa Ivany Hostovej vnímať ako „oko kamery“, „videnie ako zachytávanie výseku reality“ (15). Ďalej dodáva, že tento vizualizačný prvok vystupuje v texte ako „metaumelecký prvok“ (16). Metaumelecké postoje sa týkajú avantgardného (pokrokového) smeru a keďže je básnická zbierka Pohodlná mníška dostatočne invenčná a nesmierne

prínosná v súčasnej slovenskej poézii, dané označenie je viac ako na mieste.

Súvislosť hudobných prvkov v básni Arioso s básňou Appassionata od Vojtecha Mihálika

Obe básnické skladby na základe častí hudobnej skladby demonštrovali životnú mizériu. Macsovszky túto životnú mizériu zdôraznil cez transdimenzionálnu dynamiku slova (predohra, gavotta, accompagnato, symfónia), Mihálik sa zameral na pocit životného nezdaru kvôli nenaplnenej láske. Časti hudobnej skladby (Allegro Disordinato – Živo chaotický; Andante brutale Ostinato – niekoľkokrát brutálne, surové opakovanie melodického úryvku; Moderato Malinconico – mierna melanchólia) mu pri tom slúžili ako výborná symbolika melanchólie a životnej nostalgie.

Rovnako, ako plynie život, takým tempom plynie aj hudobná skladba a smeruje od svojho začiatku ku koncu (život rovnako smeruje k smrti).

Obaja autori v básni vzývajú nejakú postavu z gréckej mytológie, ktorá vstupuje do básne ako symbol istej spásy/prekliatia a má duchovný charakter v rámci významu daného verša. Táto bytosť z iného sveta/dimenzie má za úlohu nadľahčiť celú báseň. Medzi verše vnáša istú dávku nádeje, možnosti spásy a buď má za úlohu utešiť, ako je to v prípade Apolóna, alebo chrániť ľud, v prípade Herakla.

Obidvaja autori využívajú ironický podtón konštatovania trpkej skutočnosti životného nezdaru a tragédie (vyjadrenia typu: Mihálik: „ak som prišiel nevhod,nevhod zostanem“ (17) ;neviem – a vtom je moja útecha (18); Macsovszky: „aby sa zmar mal čím živiť a život zmarom sa mohol sýtiť“ (19).

Človek je vo svete v akomsi cyklickom postavení, v bludnom kruhu, v ktorom sa mu raz všetky príkoria a zúfalstvo opätovne vrátia. Kým u Mihálika je to fakt o opätovnom zamilovaní, ktoré bude viesť k ďalšiemu sklamaniu, u Macsovszkého je to fakt smrti, kedy sa človek premení na vzduch a jeho utrpenie sa zopakuje v inom živote, v inom tele.

Kým u Mihálika sa duša človeka oddeľuje nepriamo, vplyvom prežívania lásky, u Macsovszkého k tomu dochádza vplyvom priamej smrti, kedy sa transformuje do iného skupenstva a odchádza do večnosti. Mihálik týmto vyjadrením signalizuje fakt, že zamilovaný človek nie je viac tým istým človekom, ktorým bol dovtedy, stáva sa niekým celkom iným a na povrch vyplávajú jeho najhoršie vlastnosti. Takáto bytosť sa oddeľuje od svojho skutočného, pôvodného „ja“ rovnako, ako duša človeka v momente smrti. Pocit životného zmaru oboch lyrických subjektov je veľmi markantný a udáva tón celej básnickej skladby u oboch autorov. Lyrický subjekt je naplnený odporom, hnusom, znechutením zo života, vysmieva sa ľudskému pokoleniu a je naplnený škodoradosťou.

Medzi Macsovszkým a Mihálikom je možné badať aj isté odchýlky v rámci ich komponovania básne. Kým Macsovszky využíva v jadre básnickej skladby tzv. transformačnú/transdimenzionálnu lyriku, Mihálik sa, naopak, utieka k prírodnej symbolike na vyjadrenie životnej melanchólie. Lyrickému subjektu Macsovszkého postačí k pocitu životnej mizérie už len bytie samo o sebe, ale u Mihálika je to práve pocit nenaplnenej lásky, ktorý ho vedie na okraj bytia a napĺňa ho sklamaním, frustráciou a znechutením zo života.

Lyrický subjekt u Mihálika naráža na prežívanie mizérie dospelého jedinca, Macsovszký je vo svojich vyjadreniach takpovediac panoramatickejší a poukazuje na fakt, že človek už pri narodení prichádza na svet s plačom a „lezie“ životom s plačom aj naďalej.

Vo všeobecnosti by sa dalo poznamenať, že Macsovszký v zbierke Pohodlná mníška „nepriamym spôsobom načrtáva témy, ktoré ho znepokojujú: ľudské správanie, partnerské napätia, smrť, plynutie času, úbytok, chlad a nezaujatosť rutinného konania“ (20). Motívy smrti a plynutia času boli prenikavo markantné a utužovali najmä báseň Arioso.

Literárna historička Ivana Hostová tvrdí, že „najnovšie zbierky autorov, ktorí sú s postmoderným a postmodernou inšpirovaným písaním u nás v súčasnosti spájané aj pevnejšie, napr. Pohodlná mníška, sa už zo sterility postmoderného textu vymaňujú, do básne sa vracia citovosť“ (21). Macsovszkého lyrický subjekt je vskutku prototypom citlivého a najmä znechuteného jedinca, ako už bolo načrtnuté. Reflektuje podobu moderného sveta, v ktorom je všetko uponáhľané a nesmierne dynamické. Cez zvýšenú senzitívnosť subjektu naráža na zvýšenú mieru kolapsov a zrážok so svetom, ktorému sa v konečnom dôsledku vysmieva.

1 Šalingová,Mária. Slovník cudzích slov pre školu a prax. Bratislava : SPN, 1988,s. 53.
2 Macsovszky,Peter. Pohodlná mníška. Bratislava : Ars Poetica,2011, s. 14.
3 Tamže s. 14.
4 Macsovszky, Peter. Pohodlná mníška. Bratislava : Ars Poetica,2011, s. 15.
5 Tamže s. 15.
6 Tamže s.15.
7 Tamže s.15.
8 Tamže s. 15.
9 Slovník cudzích slov.Dostupné na: http://www.mojslovnik.sk/slovo/gavotte.
10 Macsovszky, Peter. Pohodlná mníška. Bratislava : Ars Poetica, 2011, s. 15.
11 Macsovszky, Peter. Pohodlná mníška. Bratislava : Ars Poetica,2011, s. 15.
12 Petiška, Eduard. Staré grécke povesti a báje. Bratislava : Buvik, 2001, s. 146.
13 Macsovszky, Peter. Pohodlná mníška. Bratislava : Ars Poetica,2011, s. 14.
14 Macsovszky, Peter. Pohodlná mníška. Bratislava : Ars Poetica, 2011, s. 25 – 26
15 Hostová, Ivana: Medzi entropiou a víziou. Kritické a interpretačné sondy do súčasnej slovenskej poézie. Dostupné na: http://mariacorejova.sk/wp-content/uploads/Hostova.pdf.
16 Tamže, s. 26.
17 Mihálik, Vojtech.Appassionata. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1964, s. 14.
18 Mihálik, Vojtech. Appassionata. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1964, s. 24.
19 Macsovszky, Peter. Pohodlná mníška. Bratislava : Ars Poetica, 2011, s. 15.
20 Rehúš, Michal a kol. Kloaka. Magazín experimentálnej a nekonvenčnej tvorby. Literis 2012. Dostupné na: http://kloaka.membrana.sk/2012/10/peter-macsovszky-pohodlna-mniska/.
21 Rehúš, Michal: Únavaz konceptualizmu? Radikálne prístupy súčasnej poézie. Dostupné na:

Použitá literatúra:

Hostová, Ivana. Medzi entropiou a víziou. Kritické a interpretačné sondy do súčasnej slovenskej poézie. Prešov : Face, 2014. 216 s. ISBN 978-80-971271-4-5.

kol. Synonymický slovník slovenčiny. Bratislava : Vydavateľstvo Veda, 2000. 1000 s. ISBN 80- 2240-801-8.

Macsovszky, Peter. Pohodlná mníška. Bratislava : Ars Poetica, 2011. 135 s. ISBN 978-80- 89283-44-6.

Mihálik, Vojtech. Appassionata. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1964. 97 s.

Petiška, Eduard. Staré grécke povesti a báje. Bratislava : BUVIK, 2001. 3. vyd. 149 s. ISBN80-89028.14-4.

Rehúš, Michal a kol. Kloaka. Magazín experimentálnej a nekonvenčnej tvorby. Literis 2012. [cit. 27. 10. 2020] Dostupné na: <http://kloaka.membrana.sk/2012/10/peter-macsovszky- pohodlna-mniska/>.

Rehúš, Michal. Únava z konceptualizmu? Radikálne prístupy súčasnej poézie. [cit. 27. 10. 2020] Dostupné na: <https://www.advojka.cz/archiv/2013/21/unava-z-konceptualizmu<.

Slovník cudzích slov. [cit. 27. 10. 2020] Dostupné na: <http://www.mojslovnik.sk/slovo/gavotte<.

Šalingová I., Mária. Slovník cudzích slov pre školu a prax. Bratislava : SPN, 1988. 519 s.

Petiška, Eduard. Staré grécke povesti a báje. Bratislava : BUVIK, 2001. 3. vyd. 149 s. ISBN80-89028.14-4.

Text je seminárnou prácou knihovníčky Alenky.