Rozhovor so spisovateľom Ľubom Olachom

Ľubo Olach je básnik, prozaik a publicista. Známy je svojimi biografiami o významných osobnostiach našej histórie a románmi z prostredia vysokej politiky, kriminalistiky a justície. Verejnosť ho však pozná aj ako autora poézie s bohémskym žargónom. Viac o svojom živote nám poodhalil po svojej besede v knižnici.

Pán Olach, dočítala som sa o vás, že ste zmaturovali na Strojníckej priemyslovke v Partizánskom a vyštudovali ste Slovenskú poľnohospodársku univerzitu v Nitre. Tieto odbory majú dosť ďaleko k literatúre, ako a kedy ste začali svoju spisovateľskú kariéru?

Začalo sa to už na tej Strojníckej priemyslovke, kde som mal kapelu. Keďže Strojnícka priemyslovka bola na deväťdesiatpäť percent chlapčenská, chodili sme v rámci družby hrávať na Strednú všeobecnú vzdelávaciu školu, Strednú zdravotnú školu a na Ekonomickú školu, kde boli samé baby. Ja som hrával na saxofóne a vždy po večierku som dostal pár listov, v ktorých mi baby písali, že by chceli so mnou chodiť. Na ich listy som im odpovedal básničkami. Stalo sa to akosi spontánne. Tak vznikol môj vzťah k poézii. Nuž a tak sa pomaly stalo, že mi doposiaľ vyšlo šesť básnických zbierok. Pri príležitosti mojich sedemdesiatych piatych narodenín mi vyjde básnická zbierka – Moje najmilšie, v ktorej bude ten istý počet básničiek, ako budem mať rokov.

Dočítala som sa o vás, že ste pracovali aj ako závozník, montér, montážnik vo Východoslovenských železiarňach, v Slovnafte, v Kovoplaste v Zlatých Moravciach. Ako ste sa k tejto práci dostali a čo vám dala?

Po maturite som sa hlásil na právo, no nevzali ma. Doma som však už nechcel byť. Mal som strýka v Košiciach a ten mi vybavil, že ma zamestnali vo Východoslovenských železiarňach. Tie sa vtedy ešte len budovali (terajšie U.S. Steel Košice). Robil som tam len päť mesiacov, ale ďalej som tam už nevedel vydržať. Odišiel som. O rok ma zobrali na právo, ale čoskoro ma vyhodili. Chcel som totiž štúdium prerušiť, nakoľko som dostal ponuku robiť novinárske večerné služby, ale na univerzite mi to nedovolili. Bol to šok. Stal sa zo mňa montážnik v Slovnafte, kde som sa zamestnal. Tu som videl, aký ťažký je život. V mojich románoch som skúsenosti z tohto prostredia aj využil.

Máte za sebou redaktorskú prácu (v denníku Smena, v týždenníku Sloboda, v Slovenskej televízii, v Slovenskom rozhlase), robili ste tlačového tajomníka v Štátnej veterinárnej správy, založili ste reklamnú agentúru Aurum. Ktorá z týchto pracovných pozícií vám najviac sedela?

Ťažko povedať, pretože všetky tieto zamestnania boli vždy v inej, ale správnej dobe. Musím sa priznať, že voľakedy, keď som pozeral anglické filmy, kde prišiel advokát do kancelárie, sekretárka mu urobila čaj a doniesli mu The Times (anglické noviny – pozn. red.), tiež som sníval o tom, že raz aj ja budem takto pracovať. A to sa mi splnilo, keď som si založil reklamnú agentúru. Do roboty som prišiel približne o štvrť na desať. Sekretárka mi uvarila kávičku, doniesla noviny a až po ich prečítaní a vypití kávy som začal úradovať. 🙂

Pozrime sa teraz na vašu poetickú tvorbu. Čo vás inšpirovalo pri písaní básní a básnických zbierok Keď zomriem tak nech…!, Pri víne s bohémami, Kaviarenská poézia Ľuba Olacha, Na Paríž nepozerám zhora, Tanec so životom, Triezviem…

Čo ma inšpirovalo? Tak ako všetkých umelcov víno a ženy. Bez toho to jednoducho nejde.

Ku ktorej básnickej zbierke máte najbližšie?

Hádam najbližšia je mi zbierka Pri víne s bohémami.

Vo svojej tvorbe ste sa venovali aj životopisom Tidovi J. Gašparovi, Štefanovi Osuskému, Imrichovi Karvašovi, Ferdišovi Jurigovi či Vavrovi Šrobárovi. Prečo práve tieto osobnosti ste si vybrali?

Z jednoduchého dôvodu – lebo sa o nich nepíše a málokto o nich vie. Preto som sa rozhodol písať o týchto ľuďoch a oboznámiť slovenskú čitateľskú verejnosť, s tým, čo pre Slovensko urobili. Žiaľ, politici ani verejnosť si na nich veľmi nespomína. Ako hovorí klasik, národ ktorý nepozná svoju históriu, bude si ju musieť zopakovať. A to by nebolo dobré.

Na čom momentálne pracujete?

Ako som už spomenul, k sedemdesiat päťke mi vyjde v najbližšom čase zbierka básní Moje najmilšie. Na jeseň sa môžu moji čitatelia tešiť na ďalšiu knihu do pomyselnej série, na monografiu Milan Hodža – poslanec, minister premiér.

Určite máte ešte nejaké nesplnené sny. Skúste povedať aké a ako by ste ich chceli zrealizovať.

Ja som mal veľa snov, ale všetky sa mi splnili. Som veľmi spokojný človek a užívam si život. Možno ešte tento rok sa mi podarí vydať knihu Bohém, ktorá bude o slávnom tenoristovi. Pôjde o poodhalenie opony do života slávneho operného speváka. Kedysi som mal túžbu ísť do Egypta, na býčie zápasy do Španielska, navštíviť Benátky, prekrižovať Paríž, zažiť koncert The Rolling Stones, pozrieť sa do Číny… A nielen toto všetko sa mi splnilo. Mám vnúčence – krásne baby, milujú ma a ja ich. Ja som naozaj spokojný človek.

Ďakujeme za rozhovor.

Od autora si môžete v knižnici požičať tituly:

Pri víne s bohémami, Lobista, Kaviarenská poézia Ľuba Olacha, Žraloci, Na Paríž nepozerám zhora, Triezviem…, Vavro Šrobár: osudové prevraty : 1918 – 1944 – 1948, Juriga: kňaz, politik, buditeľ, Nádenník pera vo francúzskych službách, Tanec so životom, Guvernér Imrich Karvaš, Osuský: zabudnutý diplomat, Tido J. Gašpar: pomýlený bohém, Keď zomriem tak nech..!

Tituly nájdete na oddelení rodinnej knižnice a regionálnom oddelení.