Rozhovor s umeleckým fotografom Tomim Thorom

Tomi Thor je umelecký fotograf, vyštudovaný právnik, rodák z Nových Zámkov. Vo svojej tvorbe experimentuje s technikami fotografie, hľadá možnosti pre vyjadrenie abstraktného, ale aj reálneho sveta, ľudskej duše a citov. Preferuje čierno-bielu fotografiu. Má za sebou niekoľko úspešných autorských a kolektívnych výstav. Za svoju tvorbu získal viaceré významné ocenenia doma i v zahraničí. O svojom živote, fotografovaní a plánoch do budúcnosti nám porozprával po slávnostnom otvorení svojej výstavy v knižnici s názvom Woman 40 +.

Pán Thor, ste vyštudovaný právnik, dlhé roky ste pracovali v oblasti práva. Zaujímalo by ma, ako ste sa dostali k umeleckej fotografii?

V podstate už odmalička som inklinoval k umeniu, kreslil som, maľoval. Máme chatu v Komoči, tam som si z dreva strúhal, vždy ma to k umeniu ťahalo. Máme to aj v rodine, moja mama má vyštudovanú pedagogiku – predmet výtvarníctvo. Vždy som k tomu inklinoval. Počas stredoškolských štúdií na novozámockom gymnáziu som objavil fotografiu a zamiloval som sa do nej. V 18-tich rokoch som si kúpil prvý analógový fotoaparát na film a začal som fotiť. V tej dobe som sa necítil až tak zainteresovaný v tom umení, že by som išiel študovať umelecký smer. Po gymnáziu som sa rozhodoval, ktorým smerom pôjdem a zvolil som si štúdium práva. Aj som ho vyštudoval a trošku sa mi predĺžilo to štúdium a v roku 2000 som promoval.

Čo nasledovalo potom?

Po štúdiu som 12 rokov pracoval na ministerstve spravodlivosti ako právnik. Neskôr došlo k zmene vlády a prepustili ma. V tej dobe som celkom zanechal právo a vyskúšal sa profesionálne živiť fotografiou. To mi ale tiež nevyšlo a musel som si povedať, že to nie je pre mňa, zháňať si zákazky a podobne. Takže som po dvoch rokoch živnosti odišiel do Rakúska a tam pracujem v celkom inej sfére a vo voľnom čase sa venujem len umeleckej fotografii, tým veciam, čo ma bavia, takýmto konkrétnym monotematickým projektom, ktoré fotím niekoľko rokov, a potom vystavujem a publikujem knihy.

Ako vznikol nápad vytvoriť kolekciu čiernobielych portrétov žien po štyridsiatke?

Chcel som sa vrátiť k tej klasickej čiernobielej fotografii, urobiť jednu kolekciu a rozmýšľal som nad témou. Tak mi napadlo, že tiež som v strednom veku, že by to mohli byť ženy po štyridsiatke, a tak som začal na tomto projekte pracovať. Vzhľadom na to, že mám po štyridsiatke, mám okolo seba veľa známych, priateliek či spolužiačok v tomto veku. S projektom som začal v lete 2019, kedy som začal oslovovať spolužiačky zo základnej školy, gymnázia, z rodinného okruhu. Andrejka Ágg bola v poradí štvrtá, ktorú som na fotenie oslovil a ona prišla s nápadom, že či by nemohla k tým fotografiám napísať krátke štvorriadkové básne vystihujúce konkrétnu dámu. Potom sme začali spolupracovať priebežne, ja som vždy nafotil dámu, vybral 10 fotografií, z ktorých sme spoločne – Andrejka, ja a dáma vybrali dve fotografie, z ktorých jedna išla do výstavnej kolekcie a druhá, spoločne s tou výstavnou, bola pripravená do knižnej publikácie. Na základe dojmu z tých dvoch fotografií vytvorila Andrejka básne. Jediné, čo o dámach vedela, bolo ich krstné meno a vek. Počas tohto leta uzatvárame tento projekt, mám pripravený grafický návrh fotoknihy, ktorú by sme chceli vydať v priebehu tohto roka, resp. začiatkom nového roka, a zháňame na ňu financie.

Kde všade mohli diváci vidieť túto vašu výstavu?

Premiéra tejto výstavy bola na sklonku covidového obdobia vo februári 2022 v Cisársko-kráľovskej historickej jazdiarni v Nových Zámkoch. Tam bola vystavená kolekcia s menším počtom fotografií. Odvtedy došlo k rozšíreniu kolekcie ešte o 15 fotografií. V tejto rozšírenej verzii bola výstava predstavená v tomto roku v maďarskom Mosonmagyaróvári, kde Andrejka žije so svojou rodinou. Máme ešte dohodnutú výstavu vo februári – v marci v Bratislave.

Ako by ste charakterizovali ženu po štyridsiatke?

Poznám mnohé ženy po štyridsiatke, sú to moje rovesníčky, mnohé poznám tridsať, štyridsať rokov. S viacerými som celé roky v kontakte. Sú to vlastne zrelé ženy, ktoré v živote už dosiahli veľa vecí, prešli si mnohými vecami – ťažkosťami, radosťami. Povedal by som, že sú životom ostrieľané, nič nové ich už veľmi neprekvapí. Vedia, čo chcú od života. Už to nie je to hľadanie, skúšanie, mnohé z nich majú rodiny, odrastené deti. Je to individuálne, ale myslím si, že takto by som to charakterizoval.

Ako prebiehalo samotné fotografovanie? Na základe čoho ste vyberali miesta, kde ste dámy fotili?

Jedno prostredie sa na tých fotografiách objavuje častejšie. Mám chatu v Komoči, v chatovej oblasti pri pobreží Váhu, kde je pekná piesočnatá pláž a práve tam som počas skorej jari a neskorej jesene veľa fotil. Viacero fotografií som urobil priamo v Nových Zámkoch, nakoľko mnohé dámy sú priamo z mesta, alebo okolia. Snažil som sa obmieňať tie miesta, aby boli fotografie pestré. Fotili sme väčšinou podvečer, po piatej, kedy je príjemné teplé svetlo.

Čo si myslíte, čo musí mať dobrá fotografia?

Fotografia by mala predovšetkým v divákovi vyvolať nejaký pocit, emóciu či reakciu. Je dôležité, aby tá fotografia niečo otvorila. Veľakrát v nás fotografie vyvolávajú aj negatívne emócie, ale aj to je v poriadku. Sú rôzne odvetvia fotografií, niektoré fotografie sú ťažšie zrozumiteľné pre bežného diváka, a preto sú najčastejšie pre širokú verejnosť najpríjemnejšie fotografie prírody, zvierat, detí, rodiny, ľudí. Ale zároveň aj fotografie, ktoré sú kompozične komplexnejšie alebo sú štylizované môžu byť veľmi príjemné pre diváka.

Na akých projektoch momentálne pracujete a aké máte plány do budúcna?

Ako som už spomínal, tento projekt pomaly uzatvárame, hoci stále môže pribudnúť jedna až dve fotografie. Tým, že vydáme tú knihu, uzavrieme túto kolekciu. Začiatkom tohto roka som už začal pracovať na novom projekte a to sú tetovaní ľudia. Dohodol som si spoluprácu s jednou novozámockou tatérkou, ktorá má v meste štúdio. Je to skvelá tatérka, grafička a zároveň maľuje portréty. Dohodol som sa s ňou, že budem fotografovať ľudí, ktorých ona tetovala. Bude to čiernobiela kolekcia. Fotografie budú dopĺňať krátke rozhovory s konkrétnou osobou, ktoré odhalia, prečo sa daná osoba dala tetovať, aký to tetovanie má pre ňu význam a čo sa jej na tom tetovaní páči.

Ďakujeme za rozhovor.