Rozhovor s cestovateľkou a doktorkou MUDr. Monikou Paluškovou

Zanietená lekárka a vášnivá cestovateľka. Týmito slovami by sme mohli charakterizovať MUDr. Moniku Paluškovú, známu tvár slovenského zdravotníctva. O tom, prečo si vybrala medicínu, čím ju toto povolanie napĺňa, podľa čoho si vyberá krajiny, ktoré navštívi a o svojich cestovateľských zážitkoch nám porozprávala po besede v knižnici.

Pani doktorka, dočítala som sa o Vás, že ste všeobecný lekár pre dospelých, prezidentka Spoločnosti všeobecných lekárov Slovenska, v rozmedzí rokov 2012 – 2018 ste boli hlavná odborníčka Ministerstva zdravotníctva SR pre všeobecné lekárstvo. Prečo ste si zvolili práve medicínu? A prečo všeobecné lekárstvo?

Asi preto, že je to tak trochu detektívka, trochu zábava, trochu aj adrenalín. Všeobecné lekárstvo je odbor pre celého človeka a v celej medicíne, tak asi preto.

Súviselo vaše detstvo s výberom povolania?

Moja mama pracovala v novozámockej nemocnici 40 rokov ako zdravotná sestra, ale vôbec som nemala v úmysle študovať medicínu, ani sa venovať zdravotníctvu. Len sa to potom nejak vyvrbilo, vlastne ani neviem prečo. Pôvodne som chcela byť tak, ako všetky ostatné deti lesníkom, smetiarom, kriminalistom a kozmonautom, ale vlastne ani neviem, čo ma k tomu viedlo. Až napokon som si vybrala túto dráhu, hoci nebolo to ľahké, pretože som musela čakať 6 rokov, kým ma vzali na medicínu, pretože som nebola politicky dostatočne korektná v tej dobe. Napriek tomu, že som prijímacie skúšky vždy urobila, mi povedali, že sú iní kandidáti, ktorí sú vhodnejší na túto prácu. Takže čakala som na ňu, dočkala som sa a určite neľutujem.

Čo vás pri vašej práci najviac napĺňa?

Možno to, že medicína je naozaj detektívka, a zároveň je to adrenalín. A ak sa vám podarí problém vyriešiť a doviesť do konca diagnostiku a úspešnú liečbu, tak vás to uspokojí ako človeka. Je to veľmi príjemný pocit a viete, že nie ste na svete zbytočne.

Okrem toho, že ste zanietená lekárka, ste aj vášnivá cestovateľka. Kedy ste začali s cestovaním?

To určite v detstve. Neboli také možnosti ako teraz, bývalé Československo sme precestovali s mojou mamičkou veľmi podrobne od Ašu až po Čiernu nad Tisou. Myslím si, že to bolo obdobie, ktoré dnes chýba našim mladým ľuďom, že nepoznáme našu krajiny. Ja som to bývalé Československo spoznala veľmi dobre a som veľmi šťastná, lebo som videla miesta, ktoré možno už dnes neexistujú, alebo sa im nevenuje pozornosť.

Ak si dobre pamätám, u nás v knižnici ste už mali prednášku o Peru, Sýrii a Thajsku. Podľa čoho si vyberáte krajiny, ktoré navštívite?

Samozrejme nie je to len otázka túžby a sna, ale aj otázka peňazí. Taká tretia vec, ktorá podmieňuje to, kam sa cestovateľ vyberie je, kam sa dá dostať. Či tam nie je vojna, či tam nie je nejaká epidémia, či sa dajú zohnať povolenia. A ak áno, tak akým spôsobom. Vždy tieto veci ovplyvňujú výber miesta, kam cestujem. Ale zároveň si splním každou touto cestou kus môjho detského sna. Sú to zväčša miesta, o ktorých som ako dieťa čítala, alebo som si myslela, že sa tam nikdy nedostanem, ale bolo by fajn, keby som ich videla a zrazu tam stojíte a zažívate atmosféru, o ktorej ste iba snívali.

Ktoré miesta sú vám blízke? Kde sa cítite dobre?

Nebolo žiadne miesto, kde by som sa necítila dobre, práve naopak, všade je niečo, čo vás očarí, čo vás v dobrom ohúri. A dokonca aj miesta, ktoré vás prekvapia niečím šokujúcim, napr. v Iraku miesta, ktoré poznačila vojna a stále sú viditeľné. Vždy je to niečo, čo vás obohatí, čo vás naplní niečím novým a nepoznaným. A ten pocit je veľmi silný a robí vás takmer závislým, aby ste ho znovu a znovu zažívali.

Pri vašich cestách si určite všímate aj životnú úroveň a zdravotnú starostlivosť v jednotlivých krajinách.

Určite každý je poznačený tým, čo robí a aké má profesionálne zameranie. Ak mám možnosť, snažím sa navštíviť či už ambulancie, nemocnice, prípadne sa stretnúť s kolegami. Vždy sú to veľmi zaujímavé zážitky. Napríklad, keď vo Vietname navštívite špičkovú nemocnicu, akú nemáme ani v Európe a o tri ulice ďalej vidíte nemocnicu v Saigone, ktorá vyzerá tak, ako u nás v 50-tych rokoch. A je to jedna krajina, dokonca jedno mesto. Je veľmi obohacujúce vidieť, ako kolegovia inde pracujú a čo všetko používajú vo svojej práci, ako rozmýšľajú, aké majú možnosti.

V dnešnej besede ste sa venovali Mezopotámii, konkrétne Iraku. Čím vás táto krajina oslovila?

Je to 5 mesiacov dozadu, čo som bola v Iraku a určite to bol jeden z veľkých cestovateľských snov, pretože mám rada históriu a Mezopotámia je miesto, o ktorom celé roky čítate a snívate. Dlhé roky nebola možnosť sa tam pozrieť, jednak preto, že bol vôbec problém sa tam dostať, neskôr bola vojna a potom prišiel ISIS a znova bola ďalšia vojna a teraz sa pomaličky vracia Irak späť skoro do normálneho života. Ale sú tam veci, ktoré vás absolútne prekvapia. Tam sa pracuje od rána od šiestej do večera do šiestej a nikde nevidíte stavbárov, ktorí by postávali. Každý pracuje ako včelička s neuveriteľným oduševnením. Stavajú sa cesty, diaľnice. Každý niečo robí, každý sa snaží dostať tú krajinu na vyššiu úroveň.

Aké sú vaše cestovateľské plány na najbližšie obdobie?

Tento rok na jeseň mám v pláne navštíviť pravdepodobne najstaršie osídlené miesto na svete v Kurdistane, uvidíme, či sa nám tam podarí dostať s priateľmi, nakoľko je problém získať permit (povolenie – pozn. red.). Toto bude také zavŕšenie tej mezopotámskej cesty, pretože to je akoby severná časť Mezopotámie, o ktorej sa málo hovorí a málo vie.

Nepremýšľali ste, že vaše zážitky z ciest uverejníte knižne?

Ja si myslím, že dnes je akási degradácia slova. Každý veľa rozpráva, každý veľa píše, každý si myslí, že má čo povedať. Neviem, či to je ten správny spôsob, ako miesta ukázať, veľakrát je oveľa zážitkovejšie, ak človek vidí video alebo sa stretne s človekom, ktorý na tom mieste bol a porozpráva o tom viac, než si prečítate v knihe. Nemyslím si, že by som mala priniesť ešte nejaké polienko do lesa.

Kam by ste sa chceli posunúť o 10 rokov?

No to už budem asi v dôchodku, ak sa ho dožijem a ak nám ho neposunú ešte viac, ako je. Určite mať zdravie, mať dosť zdravého rozumu, aby si človek vedel užiť všetko to, čo v živote zažil a samozrejme, pokiaľ budú možnosti, ešte sa pozrieť na miesta, na ktorých som nebola.

Ďakujeme za rozhovor