Rozhovor s humoristom, epigramatikom a básnikom Milanom Hodálom

Pán Hodál, ste rodákom z Bánoviec nad Bebravou, vyštudovali ste ekonómiu na Ekonomickej univerzite v Bratislave, založili si život v Nitre a mňa by zaujímalo, ako ste sa dostali k humoru, k tvorbe epigramov a aforizmov?

Začalo to už v mojom detstve. Ako desaťročný som začal intenzívne navštevovať  miestnu knižnicu v rodných Bánovciach. Veľa som čítal, ale bol som akási výnimka medzi rovesníkmi. Stále ma to ťahalo k veršovaným útvarom, k poézii. Ako trinásťročný som napísal prvú báseň. Bola venovaná mojej mame. Pamätám sa, že mame vtedy vypadli aj slzičky… A začal som písať prvé aforizmy a epigramy. Tie som sa odvážil poslať do novinových redakcií a napodiv mi ich hneď začali uverejňovať vo vtedajších nedeľných prílohách Pravdy a Smeny. Bol som v tínedžerskom veku. Mal som šestnásť. A vtedy začalo moje vážnejšie písanie. Cieľavedomé a cielené…

Kedy sa naplno rozvinula Vaša satirická tvorba a kde všade ste dostali priestor na jej prezentáciu?

Satirickej tvorbe som sa naplno venoval v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch minulé storočia. Prepracoval som sa do humoristicko-satirického týždenníka Roháč, kde som postupne získal aj štatút externého redaktora. Venoval som sa predovšetkým krátkym literárnym žánrom – epigramy a aforizmy, ale písal som aj krátke glosy a občas aj reportáže. V tom čase som začal spolupracovať aj so Slovenským rozhlasom. Podieľal som sa na tvorbe zábavných relácií ako: Maratón, Banskobystický Sobotník a Variácie. V tom období som napísal aj rozhlasový kabaret Podnikový erobik, kde som karikoval pracovný život v typickom výrobnom podniku. Kabaret mal okrem premiéry ešte tri reprízy. Takže sa asi páčil…

Kde v súčasnosti publikujete svoju satirickú tvorbu?

V súčasnosti publikujem satirickú tvorbu v dvojtýždenníku Literárny Týždenník, čo je časopis Spolku slovenských spisovateľov, ktorého som členom od r. 2013 a v satirickom mesačníku Bumerang. Tiež píšem v internetovom priestore pre Humorikom.sk a PriestorNet.com. Ešte spomeniem, že som niekoľko rokov publikoval v časopise Rodina a Škola, kde som mal svoju rubriku. Volala sa Epigramiáda. Žiaľ, tento hodnotovo skvelý mesačník, ktorý bol určený hlavne pre školských a pedagogických pracovníkov zanikol pred dvomi rokmi z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov vydavateľa. A ja už len dodávam: – Žiaľbohu!

Ste autorom deviatich zbierok – satirických i básnických. Prvá bola zbierka epigramov Rozcvička, ktorá vyšla v roku 2002, potom nasledovala zbierka poézie Zázračná planéta (2010), Cennosti (2013), /H/lásky (2015), Epigramofón (2017), Užívam si (2019), Láskobranie (2021), Modlitbička (2022) a posledná čerstvo vydaná zbierka Za svet (2024). Pamätáte si, že čo Vás inšpirovalo k napísaniu prvej a potom tých ďalších? Ako volíte námety a pre koho píšete svoje básne?

Už ako tínedžer som si povedal, že chcem písať a vydávať knihy. Presnejšie knihy poézie. Mal som a mám svoju predstavu o poézii. Báseň musí byť metaforicky zrozumiteľná, musí odrážať reálny život, to čo práve žijeme. S obľubou hovorím, že báseň musí byť „živá ako ulica.“ Jej reč by mala byť plynulá, rytmická… Preto používam sylabotonický verš, ktorý spĺňa tieto atribúty. Takto sa snáď poézia dá aj spopularizovať. Moje témy sú rôzne a rôznorodé. Báseň by mala súzvučiť so životom. Lebo  báseň, ktorá odráža realitu, môže čitateľa osloviť. Ak sa čitateľ v tej básni nájde a stotožní sa s ňou, vtedy vzniká tá správna chémia medzi autorom a čitateľom…

Najnovšia básnická zbierka Za svet (2024) obsahuje autorskú citáciu „Aj keď mám pocit, že svet sa práve teraz nachádza v pásme negatívneho prúdenia energií, verím a dúfam, že sa opäť vyčasí a začne vyhrávať dobro.“. Môžeme povedať, že prostredníctvom tejto zbierky apelujete za mier, proti vojne?

Presne tak! Zbierka je hlasom proti vojne, apelom na zmierenie a uchovanie mieru vo svete. Viera v ľudské hodnoty a presvedčenie, že na svete bude opäť vyhrávať dobro. Obsahuje štyridsať básní… Dal som do nej veľa energie. Je nanajvýš živá a súčasná. Tak verím, že zaujme…

Po kompozičnej stránke aká je výstavba Vašich básní? Dodržiavate jednotnú formu?

Myslím, že som už na to čiastočne odpovedal. Základom je sylabotonický verš, dávam si veľký pozor na plynulý rytmus verša a snažím sa báseň vyšperkovať čistými rýmami. Používam najčastejšie prerývaný rým, ale mám rád všetky rýmové formy. Okrem samotnej témy a nápadu venujem veľkú pozornosť básnickému remeslu. Už s napísanou básňou sa dokážem „hrať“ aj niekoľko dní a pustím ju „von“, až keď som úplne spokojný s jej remeselným prevedením…

Ste autorom textov piesní. Mohli by ste povedať či sú to zhudobnené básne alebo piesňové texty? Pre koho ste už napísali texty?

Dá sa povedať, že aj – aj. Sú to aj zhudobnené básne, ktoré čiastočne upravím, dorobím refrén a text je hotový. Inokedy je to text napísaný na zaslanú hudobnú nahrávku, ktorej hudobníci hovoria „demáč“. A niekedy sa stáva, že sám spevák, či autor hudby povie, čo by v tej piesni chcel mať, o čom by asi mala byť.
A pre koho som už napísal texty? Spolupracoval som s popovou skupinou Gladiátor, spevákom Petrom Cmoríkom, rockovou skupinou ENS, speváčkou Nikou Karch, šansoniérkou Hanou Černou, ale trebárs mám na konte aj nejaká hymny. Futbalové, ale aj študentskú hymnu pre stredoškolákov, Vedieť viacej. Tiež som spolupracoval aj so spevákom detských piesní, ktorý si hovorí Notový Danny.
Som rád, že mnohé piesne s mojím textom sa hrajú aj vo veľkých rádiách,  všetky sú na You-Tube a sú k nim aj vkusné videoklipy.

Za rozhovor ďakuje Mária Feldinszká, OBaR pri KAB v Nových Zámkoch

Rozhovor sa uskutočnil 24. 6. 2024 pri príležitosti stretnutia s Milanom Hodálom v Knižnici Antona Bernoláka v Nových Zámkoch – Anton Bernolák Könyvtár, Érsekújvár.