Rozhovor s autormi Vlastou a Igorom Hochelovými

Vlasta a Igor Hochelovci sú manželia, spisovatelia, prekladatelia, počas svojho profesijného života pôsobili ako vysokoškolskí pedagógovia. Zatiaľ čo Vlasta Hochelová bola novinárkou a dlhé roky prednášala na Katedre žurnalistiky na Filozofickej fakulte UKF v Nitre, jej manžel Igor bol redaktorom a neskôr šéfredaktorom literárneho mesačníka Romboid a na viacerých akademických pôdach prednášal slovenskú literatúru. O svojom živote, bohatej literárnej tvorbe a o tom, ako vnímajú prácu svojho partnera, nám porozprávali po besede v knižnici.

Pani Hochelová, dočítala som sa o vás, že ste dlhé roky vyučovali na Katedre žurnalistiky na Filozofickej fakulte UKF v Nitre. Prečo ste sa rozhodli venovať žurnalistike a následne ju aj učiť?

(Vlasta Hochelová) Pôvodne som chcela študovať žurnalistiku, ale za mojich študentských čias bol tento odbor na Komenského univerzite v Bratislave vlastne spolitizovaný a postihnutý vtedajšou ideológiou, navyše už v druhom ročníku štúdia nútili budúcich žurnalistov vstupovať do strany. Preto som tú ambíciu vtedy zavrhla a šla som študovať iný odbor, pedagogiku a psychológiu dospelých. Andragogiku. Písala som však vždy a rada, publikovala som básne, rozprávky, poviedky, kde sa vtedy dalo. Po roku 1989 sme už žili v Nitre a tam som začala pracovať v novinách VPN. Keď zanikli, zamestnala som sa v miestnej redakcii regionálnej tlače. Nitra nie je až také veľké mesto, tak ako novinárku ma tam poznali aj ľudia z univerzity. A keď sa na UKF zakladala Katedra žurnalistiky, tak ma oslovili, či by som nechcela na nej pôsobiť. Ponuku som prijala.

Okrem toho, že ste vydávali odbornú žurnalistickú literatúru, písali a publikovali ste aj básnickú, ale aj prozaickú tvorbu. Ktorá z týchto činností je vám najbližšia a ktorej sa venujete najradšej?

(Vlasta Hochelová) Mala som rôzne obdobia. Keď som pracovala na Katedre žurnalistiky, bolo žiaduce aj prirodzené, že som sa venovala prednášaniu, výučbe, odbornej práci a publikovaniu odborných štúdií, konferenčných príspevkov a publikácií. Popri rodine mi to veru dalo aj zabrať. Neskôr som si našla priestor na tvorbu poézie, ale k časovo náročnejšej prozaickej tvorbe som sa naozaj dostala vlastne až nedávno. Tá mi je teraz najbližšia.

Napísali ste odbornú monografiu s názvom Hodnotové aspekty masmédií s dôrazom na spravodajstvo. Čo si myslíte, čo v dnešnej dobe chýba spravodajstvu?

(Vlasta Hochelová) Skôr by som poukázala na to, čoho máme v spravodajstve priveľa a čo tam nepatrí. Niektorí spravodajcovia sú často v práci povrchní, tvoria bulvárne titulky, ktoré čitateľov zavádzajú (nielen v bulvárnej tlači, kde nás to neprekvapuje). Akoby zabudli, že treba ctiť objektivitu, pôsobiť nezaujato, neutrálne. Ich výrazové prostriedky sú občas priveľmi expresívne, snažia sa zaujať za každú cenu. Bohužiaľ, v tom sa potom fakty rozpúšťajú a deformujú, niekedy správy aj účelovo rámcujú. Čitateľovi sa nenápadne podsúva hotový názor, hodnotenie, čo do spravodajstva nepatrí. Na druhej strane, je to veľmi ťažká profesia v spoločnosti, kde je skôr nižšia mediálna gramotnosť a navyše výrazná názorová polarizácia. Spravodajcovia však nemôžu pristupovať k práci tak, aby vyhoveli každému a páčili sa komukoľvek, ich úloha je jasná – nestranne informovať. Pravdaže, iná doména je publicistika, komentáre, názorová žurnalistika, kde už žurnalista prejavuje vlastné postoje a hodnotenia. Tak je to v poriadku. Mediálne prostredia nám však deformujú hlavne politici. Napríklad tak, že pristupujú k novinárom rozdielne, podľa toho, ktoré médium či periodikum im ide po ruke. Niektoré noviny či médiá vylučujú z tlačoviek, odmietajú im poskytovať informácie, na ktoré majú právo. Tým vlastne politici porušujú zákony štátu. Ale to je už iná téma.

Minulý rok vám vyšla vo vydavateľstve Enigma vtipná kniha O živote vieš prd! Fejsbúkový denník. Túto knihu možno podľa mňa brať ako tzv. facebookový román o tom, ako sa nebrať príliš vážne. Je podľa vás možné brať virtuálny svet v dnešnej dobe s humorom, keďže poznáme aj jeho úskalia?

(Vlasta Hochelová) Ten román vlastne nie je až taký humorný. Spisovateľ Peter Juščák, ktorý hodnotil, alebo skôr charakterizoval stručne moju knihu na zadnej strane väzby, sa očividne najviac stotožnil s humornou stránkou môjho textu a s tým spomínaným nadhľadom. Humor osviežuje vlastne vážny až tragický príbeh ústredného hrdinu, ktorý sa upäl na Facebook. Sociálna sieť je pre neho, okrem veľmi starej a tak trochu už dementnej matky, vlastne jediný kontakt so svetom a ľuďmi. S humorom sa dá brať skoro všetko. Pripomeňme si, že dokonca židia počas holokaustu dokázali tvoriť vtipy sami o sebe a o dobe, alebo vojaci žijúci na frontoch a v blatistých zákopoch takisto dokázali žartovať. Humor totiž poskytuje útechu, odstup, pomáha prežiť ťažkú dobu aj vlastný neľahký osud. Takže virtuálny svet sa dá brať aj pozitívne a s humorom. Ja by som bola dokonca rada, keby sociálne siete boli hlavne priestorom pre žartovanie a komediálne ladené príspevky a videá. Škoda, že je na nich viac hejtovania a pesimizmu, ako úsmevov a vtipov. Facebook napríklad nahrádza mnohým ľuďom v čase ich osamelosti spoločenské kontakty. Stačí si spomenúť na covidové obdobie! Hlavne seniorom, veď mnohí žijú osamelo… vdovy, vdovci, bezdetní ľudia na dôchodku, ktorých skoro nikto nenavštevuje. A zrazu sa môžu vyrozprávať aj vyžalovať na FB, môžu si tu zažartovať a dokonca nájsť ozajstných kamarátov či aj neskoré lásky. Ale to sa nevzťahuje len na seniorov. Poznám minimálne dva páry mladých ľudí, ktorí vďačia Facebooku za to, že si našli životných partnerov.

Teraz by som sa vás spýtala na váš osobný pohľad na tvorbu vášho manžela. Ako by ste charakterizovali jeho literárnu tvorbu?

(Vlasta Hochelová) Manželova poézia je krásna, ja azda aj viac rozumiem jeho veršom a metaforám, viem, kde našiel inšpiráciu, občas viem, aj kedy…, pretože sme spolu už 46 rokov. V mladosti bol tramp, aj so mnou a našimi deťmi chodieval na turistiku, bol to náš pravidelný víkendový program. Aj teraz sa vyberie na ozaj ťažké túry do slovenských hôr, to už ja nedám, som dolniacky typ. Na náročné túry chodieva s ďalšími básnikmi (s Rudom Jurolekom, Jurajom Kuniakom a Medardom Slovíkom). Azda preto má vo svojej poézii časté motívy prírody v spojení s človekom a jeho prežívaním, jeho básne sú o našej prapodstate – o stromoch, vode, láske, smrti, nadčasové témy.

Na záver by som sa vás spýtala, na čom momentálne pracujete? A kam by ste sa chceli vo svojej tvorbe posunúť?

(Vlasta Hochelová) Začala som písať svoj druhý román. Ide mi to momentálne len sťažka, nie som rýchlovarná kanvica, skôr „šporhelt“, treba prikladať a trvá to, kým sa rozhorí… Ide o príbeh mladého muža, ktorý celý život hľadá svoju identitu, pretože je adoptovaný a nezvláda so cťou každodenný život a jeho nároky. Vyberie sa do cudziny, kde ho nikto nepozná a chce žiť veselý život, ale dostane sa do väzenia. No, ako priblíženie témy to azda stačí. Som len v rozbehu.

Pán Hochel, dočítala som sa o vás, že ste pôsobili ako pedagogický pracovník a literárny vedec na Filozofickej fakulte UKF v Nitre, boli ste vedúcim katedry slovenskej literatúry a pôsobili ste ako redaktor a neskôr ako šéfredaktor v literárnokritickom mesačníku Romboid. Za zmienku určite stojí aj vaša básnická, ale aj prozaická tvorba, za všetky spomeniem Muž na peróne (2017) či Utkané z vlasov (2005). Ktorá básnická zbierka patrí k vašim srdcovkám?

(Igor Hochel) Svojím spôsobom je mojou srdcovou záležitosťou moje „prvé dieťa“ – básnická zbierka Strom pred domom, ktorá vyšla v roku 1979 v skromnej, no dnes už legendárnej edícii Mladá tvorba vo vydavateľstve Smena. Je to tak preto, lebo jej vydanie sa nerodilo ľahko. V normalizačných rokoch bol na začínajúcich autorov vyvíjaný istý nátlak, aby písali tzv. angažovanú lyriku, čo znamenalo dajakým spôsobom sa vysloviť v prospech daného politického systému, alebo sa kriticky vyjadrovať o Západe. Mladí básnici mali svojou tvorbou vyjadrovať životný optimizmus, lebo žili v socializme. Takúto poéziu som nepísal, preto cesta k vydaniu debutu nebola ľahká. Redaktor vydavateľstva, básnik Jozef Gerbóc musel vynaložiť veľa úsilia, aby knižku presadil do edičného plánu. Jemu vďačím za to, že moja prvá zbierka uzrela svetlo sveta. Prirodzene, všetky svoje nasledujúce zbierky básní mám rád. Blízka mi je vždy tá najnovšia, lebo sa mi zdá, že je aj najlepšia.

Mňa zaujal váš prozaický debut s názvom Muchy (v treťom roku okupácie). Ide o poviedkové príbehy, ktoré odzrkadľujú aj politicko-spoločenské pomery a premeny v našej krajine, konkrétne 50. roky 20. storočia. Čo vás viedlo k napísaniu tejto knihy?

(Igor Hochel) Kniha vznikla tak, že boli napísané jednotlivé poviedky, z ktorých viaceré boli uverejnené najprv časopisecky, resp. odvysielané v rozhlase. Niektoré príbehy v nich sa naozaj stali (pravda, literárne som ich spracoval a rozšíril o fiktívne detaily), iné sú čistou fikciou. Keď som ich mal už toľko, že som mohol uvažovať o ich knižnom vydaní, uvedomil som si, že hoci v nich ide o zážitky jednotlivcov, každá z nich dajakým spôsobom odzrkadľuje aj príslušnú dobu. Poviedka situovaná do 50. rokov je svojím spôsobom „najpolitickejšia“. Ďalšie odzrkadľujú 60., 70., 80. roky, ba aj realitu po páde totalitného systému.

Predpokladám, že pri vašej práci redaktora a šéfredaktora v literárnokritickom mesačníku Romboid ste sa stretli s mnohými významnými literátmi. Kto z nich vás najvýznamnejšie ovplyvnil a s kým sa vám najlepšie spolupracovalo?

(Igor Hochel) Do Romboidu som začal najprv prispievať ako autor recenzií, prvé z nich som v tomto časopise publikoval ešte ako študent vysokej školy. Keď som do redakcie po prvý raz nastúpil ako redaktor koncom 80. rokov, stretol som tu skvelých ľudí a autorov: Pavla Vilikovského, Milu Haugovú, Mariána Kováčika, Ivana Mojíka, Júliusa Balca. Určite najviac ma ovplyvnil Pavel Vilikovský, nie v tom zmysle, že by som sa pokúšal písať ako on, ale tým, že bol vynikajúci a mimoriadne precízny redaktor, od ktorého som sa veľa naučil. Navyše, bol to skromný človek, hoci patril k našim najuznávanejším prozaikom. V tomto období redakcia ešte existovala aj fyzicky, to znamená, že mala svoju adresu a kancelárie. Príspevky do nej autori zväčša nosili osobne a zvykli sa zdržať, pri káve sa tu viedli zaujímavé rozhovory. Tu som osobne spoznal ďalších skvelých tvorcov: Ladislava Ťažkého, Petra Karvaša, Jána Johanidesa, Rudolfa Slobodu, Tomáša Janovica, Stanislava Rakúsa, Dušana Mitanu, Lýdiu Vadkerti Gavorníkovú, Ivana Štrpku, Kamila Peteraja…, a potom celý rad mladších: Danu Podrackú, Daniela Heviera, Juraja Kuniaka, Jozefa Urbana, Jána Litváka, Ivana Koleniča… Keď som približne pred rokom s prácou pre Romboid končil, bol som šéfredaktorom a jediným redaktorom v jednej osobe, celý časopis som redigoval sám doma za počítačom. Časy sa zmenili, ale skutočnosť, že spisovatelia sa už nestretajú v priestoroch redakcií, ma trochu zarmucuje.

Teraz by som sa vás spýtala na váš osobný pohľad na tvorbu vašej manželky. Ako by ste charakterizovali jej literárnu tvorbu?

(Igor Hochel) Človek zrejme nie je schopný celkom „nestranne“ zhodnotiť tvorbu jemu najbližšej osoby. Domnievam sa však, že tvorba mojej manželky je svojím spôsobom jedinečná. Keď pripravovala na vydanie prvú básnickú zbierku, vravel som jej, že spôsobom, akým ona píše u nás netvorí nik iný, že má originálnu obraznosť. Medzičasom však vyšlo obrovské množstvo básnických kníh, je toľko poetiek a básnikov, že nie je v silách jednotlivca sa v tom orientovať, tak neviem, či moje vyššie uvedené tvrdenie ešte platí.

Pokiaľ ide o jej prozaické dielo, malý román O živote vieš prd! s podtitulom Fejsbúkový denník, v našich končinách je to asi prvá kniha koncipovaná takto „fejsbúkovo“. Táto originalita však nie je to najdôležitejšie. Za istou mierou „nezáväznosti“, akou sa vyznačuje práve komunikácia na sociálnych sieťach, sa ukrýva tragický príbeh talentovaného človeka, ktorý nezvládol svoj život.

Na záver by som sa chcela spýtať, na čom momentálne pracujete a kam by ste sa chceli vo svojej tvorbe posunúť?

(Igor Hochel) O posúvaní v tvorbe by som v mojom veku už radšej nehovoril. Tým chcem povedať, že pravdepodobne už nič nezmením na svojej poetike, zrejme sa nezmení ani moje videnie sveta. Samozrejme, ešte mám ambíciu tvoriť. Ak všetko dobre pôjde, v budúcom roku by mi mala vyjsť nová básnická zbierka, ktorá je tak z troch štvrtín už hotová. Mám predbežnú dohodu s vydavateľom. Momentálne však pracujem na „veľkej veci“. Dokončujem preklad románu bulharského spisovateľa strednej generácie Georgi Gospodinova, ktorý bude mať v slovenčine názov Úkryt času. Preklad je veľmi náročný, pretože ide o postmodernú prózu s množstvom rozmanitých kultúrnych odkazov. Dielo skvelým spôsobom odzrkadľuje súčasnú situáciu spoločnosti v Európe a, prirodzene, aj jednotlivého človeka, ktorý si ako dedičstvo nesie na svojich pleciach všetky tie bizarnosti a šialenstvá, ktoré sa v tomto priestore odohrali v 20. storočí či aj v prvých desaťročiach 21. storočia.

Ďakujeme za rozhovor.

Od autorky si môžete v knižnici vypožičať titul:
Slovník novinárskej teórie a praxe.