Rozhovor s lektorkou Eliškou Sadílekovou

Eliška Sadíleková zasvätila svoj život divadlu, umeleckému prednesu a práci s malými deťmi. Už 15 rokov pôsobí v neziskovej organizácii OSMIJANKO, v rámci ktorej zoznamuje deti na základných školách s kvalitnou detskou literatúrou prostredníctvom dramatizácie, inscenovaného čítania a tvorivej dramatiky. Zároveň pracuje ako lektorka vzdelávacích projektov pre recitátorov a pedagógov a je členkou odborných porôt všetkých stupňov súťaží v umeleckom prednese.

Nezisková organizácia OSMIJANKO bola založená v roku 2003. Skúste nám, ako členka správnej rady, objasniť jej poslanie a činnosť.

Neziskovú organizáciu OSMIJANKO založila pred 21 rokmi Mária Števková a Mirka Biznárová z vydavateľstva Buvik. Boli presvedčené o tom, že deti na Slovensku čítať chcú aj vedia, ale pre túto duševnú činnosť majú málo podnetov. Ich cieľom bolo poskytnúť deťom v dobe počítačov, médií a mobilov také podnety, aby si knihy a čítanie obľúbili. Tá prvotná myšlienka platí dodnes. V rámci neziskovej organizácie OSMIJANKO sa primárne zameriavame na prvý stupeň ZŠ, organizujeme rôzne workshopy pre deti, literárne lekcie, vzdelávacie aktivity a workshopy pre pedagógov a knihovníkov. Pred nedávnom sme vyhlásili už 21. ročník celoslovenskej čitateľskej súťaže Osmijankova literárna záhrada, po Slovensku opäť putuje naša výstava. Všetky naše aktivity majú spoločného menovateľa – podporiť čítanie a záujem o čítanie u detí.

Aká je vaša motivácia robiť túto prácu?

Ja osobne to robím preto, lebo rada pracujem s deťmi, rada využívam rôzne spôsoby, ako im priblížiť literárny text, pomôcť im sa v ňom zorientovať, vnímať ho, vyjadriť ho. Rada sa takisto podelím aj s inými ľuďmi o skúsenosti, ktoré mám. Rada robím aj workshopy s učiteľmi a knihovníkmi, hlavne, keď vidím, že ich to inšpiruje. Moja hlavná motivácia je inšpirovať druhých.

Myslíte si, že základy čítania by mali dostať deti najprv v rodine? Alebo podľa vás stačí, ak tie základy získa dieťa až v škole?

Jednoznačne si myslím, že je veľmi dôležité, začať s čítaním v rodine. To je absolútny základ, to sa nedá preskočiť, ani oklamať. Ja sama to pozorujem pri aktivitách s deťmi, v rôznych školách, v rôznych triedach, s deťmi rôzneho veku. Vidím na reakciách detí, ktoré sa vedia vyjadrovať, reagujú a potom následne si zisťujem: „a ty si čítaš knihy, čítali ti doma?“ A vždy sa potvrdí, že „áno, máme doma knižnicu, čítajú mi alebo si čítame spolu“.  Samozrejme, že je vždy dobré, ak potom naskočí tá škola a knižnica, ale dodatočne sa to už nedá úplne plnohodnotne dobehnúť, ak tie deti nedostali základ v rodine. Jednoznačne vidím, že majú výhodu tie deti, ktoré návyk čítať získali v rodine.

S neziskovou organizáciou OSMIJANKO ste za 20 rokov precestovali celé Slovensko. Sú podľa vás rozdiely v čítaní a chápaní textu detí z jednotlivých regiónov?

To je veľmi dobrá otázka. My sme už prešli veľké mestá, veľké regióny,prešli sme aj veľa malých škôl v obciach, dokonca i jednotriedky. Ja naozaj vnímam, že tie deti mimo veľkých miest sú vďačnejšie, vďačnejšie nás prijímajú, počúvajú, to si vysvetľujem tým, že nemajú toľko možností. Ďalší rozdiel, ktorý vnímam u detí vo veľkých mestách je ten, akoby boli zdanlivo sebavedomejšie, rýchlejšie začnú s nami spolupracovať. Deťom v menších mestách trvá trošku dlhšie, kým začnú s nami spolupracovať, avšak tieto deti majú často hlbšie postrehy a podnety. Samozrejme, tie postrehy, poznatky a zážitky detí sú poznačené aj regiónom, v ktorom bývajú. Ale inak si myslím, že zásadné rozdiely medzi deťmi nie sú.

V knihách pre deti sú často prezentované témy ako napr. vzťahy medzi súrodencami, žiarlivosť, hnev, manželstvo, partnerstvo, inakosť. Existujú podľa vás témy, ktorým by sa mali knihovníci a pedagógovia vyhnúť pri práci s deťmi?

Toto je tiež veľmi dobrá otázka. Práve tento rok som zažila pri práci s deťmi zaujímajú skúsenosť, už dávno som takúto reakciu nezažila. Išla som pracovať s druhákmi s knižkou Terezy Oľhovej a Vlada Jančeka Bubáci. Je to knižka odporúčaná pre prvý stupeň ZŠ. Knižka rozpráva príbeh o tom, že v jednom dome žijú strašidlá – na každom poschodí žije iné strašidlo. Kniha obsahuje nádherné ilustrácie, všetky strašidlá sú tam vyobrazené. Tie básničky sú z môjho pohľadu nesmierne vtipné. Len som prišla na to, že je to môj pohľad dospelého človeka. Keď som predstavila knižku deťom, odmietli so mnou spolupracovať, povedali mi, že oni sa toho boja a že sa na to nechcú pozerať. A ja som vtedy úplne zdúpnela, nechápala som, čo sa deje, darmo som sa ich snažila naviesť na príbeh. Všetko chápali, ale i napriek tomu nechceli spolupracovať. Musela som lekciu ukončiť. Následne som sa na túto situáciu pýtala Timotei Vráblovej (odborníčka na problematiku čítania detí – pozn. red.), nakoľko som chcela prísť na koreň veci. V novembri organizuje OSMIJANKO seminár, na ktorom bude bod programu práve prípadová štúdia tejto situácie a sama som veľmi zvedavá, ako nám to Timotea Vráblová vysvetlí. Dnes máme na trhu veľa kníh, ktoré sa venujú práve témam strachu a smrti, ale musíme si dávať veľký pozor, s akou vekovou kategóriou detí o nich hovoríme, akým spôsobom, čo môžeme verejne povedať a čo patrí len do rodiny. Sama som sa presvedčila, že si nemôžeme zobrať hocijakú knihu a verejne pred celou triedou tú tému otvárať. Môžeme tým deťom veľmi uškodiť.

Na akých projektoch momentálne pracujete a aké ďalšie plánujete zrealizovať?     

Máme rozpracovaných veľa projektov, naša činnosť je však priamo závislá od grantových schém hlavne z Fondu na podporu umenia. Momentálne sme vyhlásili 21. ročník našej čitateľskej celoslovenskej súťaže Osmijankova literárna záhrada. Aktuálne putuje po Slovensku naša výstava, momentálne je v Dolnom Kubíne, veríme, že bude putovať ďalej, nakoľko sa veľmi páči deťom, učiteľom a rodičom. Máme nové predstavenie O Štoplíkovi, ktoré si môžu školy objednať.

Ďakujeme za rozhovor.