Rozhovor s ilustrátorkou Hedvigou Gutierrez

Hedviga Gutierrez je ilustrátorka, grafička a najnovšie aj autorka dvoch kníh pre deti. Vyštudovala katedru grafiky a iných médií na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Venuje sa knižnej a editoriálovej ilustrácii pre deti, ale aj dospelých. Ilustráciu stavia na digitálnom médiu, avšak inšpiráciu čerpá z klasickej kresby a remeselnej grafiky. Za svoju tvorbu získala viacero ocenení. Svoj život a tvorbu nám priblížila po workshope v knižnici.

Kedy ste zistili, že rada kreslíte? Venovali ste sa tejto činnosti aj v detstve?

Áno, kresliť som začala už ako malé dieťa. Vždy som sa potešila, keď som na sviatky dostala do daru omaľovánky. Ako dieťa som veľmi rada strihala, kreslila, maľovala, šila, modelovala a vyrábala. Bolo mi asi jedno, čo z toho vznikne, bavil ma ten pocit z tvorby.

Raz som dokonca dostala akrylové farby a plátno od dedka. Nesmierne ma to bavilo, a práve pri svojom prvom plátne som zažila prvý „flow“, kedy čas plynul a nemala som potuchy ako.

Čo vás v detstve formovalo?

Rodina, rozprávkové knihy a prázdniny na dedine. Mala som to šťastie, že mám v rodine umelcov. Moja mama sa venuje zlatníctvu. Môj strýko mal v tej dobe záľubu v analógových fotografiách, a tak som prihliadala k procesu vyvolávania fotografie z prvej ruky. Mali sme v rodine maliarku, grafičku. Celkovo sa to kreativitou v mojom detstve hemžilo. Spomenula by som rozprávkové knihy. Tie mi zas s láskou čítala moja babka v húpacom kresle pri šálke pudingu. Na detstvo veľmi rada spomínam a občas mám pocit, že som ešte celkom úplne nevyrástla.

Máte nejaký ilustrátorský vzor? Ktorý smer vás ovplyvnil?

Peter Kľúčik je, bol a vždy aj bude mojím srdcovým autorom Pipi Dlhej Pančuchy. Práve jeho ilustrácie sa mi vryli do pamäte. Neskôr, počas štúdia na VŠVU, to bol môj vedúci ateliéru pán Dušan Kállay.

Vyštudovali ste katedru grafiky a iných médií na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Prečo ste si zvolili práve tento odbor?

Knižnou ilustráciou som sa chcela živiť od prvého ročníka na strednej umeleckej škole. Opäť to bola zhoda náhod, ale v roku, kedy mi začala prax na SUŠ, viedla ateliér grafiky pani učiteľka, ktorá absolvovala štúdium u pána Kállaya. Zoznámila nás s jeho tvorbou, a to bol moment, kedy som začala uvažovať nad touto profesiou. Samozrejme, že nasledovala dôkladná príprava na prijímací pohovor.

Ilustrovali ste veľa pekných detských kníh. Za všetky spomeniem: Chrontulienka od Branislava Jobusa, Ňuňo od Denisy Fulmekovej, Baba Jaga od Kvetky Veverkovej, Záhada knižnice na konci ulice od Kristíny Baluchovej. Na základe čoho si vyberáte spolupráce so spisovateľmi?

Zväčša to funguje úplne naopak. Autor textu si vyberá ilustrátora. Každý autor je niečím výnimočný a mám to šťastie, že čo kniha, to zaujímavý a krásny príbeh.

Ilustráciu staviate na digitálnom médiu, avšak inšpiráciu čerpáte z klasickej kresby a remeselnej grafiky. Skúste nám to priblížiť…

Samozrejme! Som ten “chaotický typ”, ktorý potrebuje mať všetko zapísané. Najlepšie na rôznych farebných lístočkoch, ktoré lepím všade možne… Keď mi niečo napadne, musím si to zapísať, alebo nakresliť, inak by som na to zabudla. Takže mám veľa skíc, náčrtov, čarbaníc, ktoré skončia v „šuplíku“. Ak sa mi nejaký nápad aj s odstupom času páči, začnem s ním pracovať. Čarbanicu prekreslím, tentokrát s trpezlivosťou a precíznosťou, ceruzkou na papier. Následne skicu prenesiem do digitálneho média, Photoshop/Procreate, Illustrator. A pracujem na nej digitálne.

Na ktorú zo svojich ilustrácií, resp. knižiek ste naviac hrdá?

Pekná otázka, ale nemám svojho “favorita”. Nemôžem ho mať. Každá kniha, na ktorej som pracovala sa mi spája s iným príbehom, osobnosťou a obdobím. Všetky boli krásne. Ale ak by som si mala vybrať jednu, ktorá mi určite utkvie v pamäti, je to Baba Jaga – kniha ktorá to celé odštartovala. Zároveň to bola moja ročníková práca. A druhou by bol Plecháč Bob, ako môj prvý autorský picturebook a zároveň diplomová práca na VŠVU.

Akých 5 vecí máte v živote najradšej?

Vôňu rannej kávy. Svoju prácu. Vôňu čerstvo posekanej trávy, alebo mokrej zeminy. Príjemnú pohodovú atmosféru. Dážď.

Kam by ste sa vo svojej tvorbe chceli posunúť a kde sa vidíte o 10 rokov?

Rada by som zapracovala na konceptoch, ktoré mám v šuplíku. A o 10 rokov sa vidím, dúfam, v ateliéri s manželom a kopou psíkov.

Ďakujeme za rozhovor.