Rozhovor s farským vikárom Petrom Hegyim

Peter Hegyi je farský vikár, ktorý pôsobí vo Farnosti v Nových Zámkoch. Ako sám hovorí, už v detstve pocítil túžbu stať sa kňazom. Hoci jeho cesta nebola priamočiara, nikdy neoľutoval, že sa dal na duchovnú cestu. O jeho živote, duchovnej ceste a poslaní sa dočítate v inšpiratívnom rozhovore.

Pán vikár, prečo ste sa rozhodli, že sa dáte na duchovnú cestu? Aké ste mali detstvo? Čo vás v detstve formovalo?

Každý človek má svoju originálnu cestu životného povolania, a takto je to krásne. Neexistuje jednotná schéma ani len  v rámci jedného povolania. V kňazskom seminári sme mali rozmanitých ľudí s rôznymi životnými príbehmi: učiteľov, spevákov, inžinierov, lekára, vedeckého pracovníka… Obdivujem ich rozhodnutie pre kňazstvo, zriekli sa svojich istôt, vzdali sa úspešne sa rozvíjajúceho dovtedajšieho života kvôli niečomu novému.
Moja cesta povolania sa pomerne dlho zdala byť priamočiara. Ako štvorročný som už vraj vyhlásil pred mojimi rodičmi, že chcem byť pustovníkom. Neskôr som sa síce hrával na smetiara, policajta, učiteľa,… predsa však, túžba po kňazstve nevyhasla, mojim rodičom a starým rodičom som pravidelne robieval doma detské “omše“. Po prvom sv. prijímaní som začal miništrovať. Poobede som s kamarátmi hrával futbal, keď však prišiel čas sv. omše, išiel som miništrovať. Po sv. omši som sa vrátil naspäť medzi kamarátov. Všetci mali pochopenie pre moje duchovné potreby, nevysmievali sa mi.     V škole na nižšom stupni triedna pani učiteľka narážajúc na tému celibátu sa ma citlivo opýtala, ako si predstavujem svoj život bez rodiny, a ja som jej vtedy odpovedal, že mojou rodinou budú moji farníci.
Pani učiteľky vnímajúc potenciál môjho hlasového fondu, venovali veľa svojho času a energie do mojich príprav na recitačné súťaže i činnosť konferenciera na podujatiach školy. V prednese poézie som objavil krásu bohatstva obrazného vyjadrovania sa.
Stredoškolské štúdiá som absolvoval na Gymnáziu sv. Cyrila a Metoda v Nitre, kde sme mali zabezpečené rodinné prostredie s bohatým programom: zábavné súťaže, filmové večery, karnevaly, diskotéky, workshopy, celoškolské divadelné predstavenia, a tiež duchovný program. Bolo úžasné vidieť mnohých chlapcov a dievčatá, tínedžerov s rôznymi záujmami a názormi, ako si mnohí v priebehu dňa  našli aspoň minútku pre stíšenie sa v modlitbe v kaplnke. Stále máme svoju gymnaziálnu partiu, ktorej viacerí členovia dnes majú už svoje rodiny, predsa však zostávame aspoň telefonicky v kontakte a raz do roka sa aj osobne stretneme.
V poslednom ročníku gymnázia sa vízia môjho povolania zrazu zneistila. Zaľúbil som sa, vnímal som túžbu mať vlastnú rodinu. Pýtal som sa Boha, či ma On povolal, alebo kňazstvo bol len môj sen, ktorý sa teraz pomaly rozplýva. Dlho ma nechal čakať, až jedného dňa, keď som bol v meste na sv. omši, zrazu ma premohlo niečo ťažko opísateľné, intenzívne ma niečo začalo priťahovať k oltáru. V ten istý večer sa nám na internáte nečakane zbehli cesty so školským kaplánom, ktorý sa zaujímal o moje rozhodnutie vo veci povolania. Spätne si myslím, že by som mu v ten večer nevedel vyjadriť svoju túžbu vstúpiť do seminára, keby som tesne pred tým nemal spomínaný zážitok.

Kde ste študovali? Aké boli vaše študentské roky (v seminári)?

Bol som prijatý na Rímskokatolícku bohosloveckú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Mal som hlad po vedomostiach, preto s niektorými pedagógmi som aj cez prestávky riešil svoje filozofické a teologické otázky. V kňazskom seminári (pozn.: kolégium s formačným programom pre bohoslovcov) som zastával službu vedúceho seminárnej knižnice, zároveň mi zverili aj úlohu kultúrneho referenta, ktorý dával ostatným do pozornosti zaujímavosti z divadelného sveta a tiež kinematografie. V lete sme organizovali detské a miništranské tábory. Cez letné prázdniny som sa pravidelne zúčastňoval jazykových kurzov taliančiny v Perugii v Taliansku. Mal som tam možnosť spoznať nielen životnú energiu talianskej mentality, ale aj rozmanitosť kultúr spolužiakov z celého sveta.
Napriek mnohým krásnym zážitkom sa mi znova objavili pochybnosti o mojej súcosti na kňazstvo. Prerušil som štúdiá a bol som najskôr animátorom v lyžiarskej škole na Donovaloch, potom učiteľom na základnej a strednej škole, tiež lektorom taliančiny, pričom som sa venoval i prekladateľstvu.
V tom čase moja babka ochorela, nevedela už chodiť ani rozprávať. Neskôr som sa až dozvedel, že po prerušení štúdia babka dala sľub Bohu, bola pripravená obetovať všetko pre moje povolanie. Prijala teda kríž ťažkej choroby pre dobro svojho vnuka. Mne o tom nikdy nehovorila. Nedožila sa kňazskej vysviacky, ale neskôr po jej smrti sa začala črtať nová šanca cesty povolania. Životné okolnosti sa vyvíjali tak, že som konečne dospel k rozhodnutiu. Svoju túžbu som predložil Bohu, podobne ako kedysi sv. František z Assisi, otvoril som bibliu štyrikrát po sebe, a na “náhodne“ otvorených miestach som našiel odpoveď na svoju otázku, vtedy som si uvedomil, že toto všetko nemôže byť len náhoda. Jeho pozvanie bolo aj po rokoch mojich pochybností stále aktuálne. S radosťou som Mu dal svoje definitívne „áno“, a neoľutoval som to.

Na akých miestach ste už pôsobili?

Pred diakonskou vysviackou som mal rok praxe vo Farnosti Dvory nad Žitavou. Moje prvé kaplánske miesto bolo Štúrovo, nasledoval Veľký Cetín, a aktuálne štvrtý rok som kaplánom v Nových Zámkoch.

Čo vám dáva práca duchovného?

Kňazstvo je zmyslom môjho života. Je to povolanie, a teda viac ako práca, pretože si vyžaduje celého človeka, byť k dispozícii Bohu a ľuďom 24 hod. denne (napr. aj v noci súrne ísť k zomierajúcemu do nemocnice). Jeden večer som sa pýtal Boha, čo dostanem od neho za vynaložené úsilie, a v tej chvíli  sa zrazu zamračená obloha na malom mieste vyjasnila, medzi mrakmi som uvidel asi 4-5 hviezd, a uvedomil som si, že tieto hviezdy predstavujú ľudí, ktorým som dopomohol dostať sa do cieľa – do neba, oni sú mojím bohatstvom, ich životy, ich duše. Dúfam, že ešte budem mať možnosť napĺňať nebo hviezdami, ich svetlo bude posilou pre víťazstvo nad tmou.

Pri svojej práci sa stretávate s mnohými ľuďmi. Ak by ste mali ľuďom povedať jedinú vec, ktorá by to bola?

Nevzdávajte sa! Hľadajte Pravdu (pozn.: je to osoba) a Ona si Vás nájde. Ak ste sa s Pravdou už našli, nevzdávajte sa Jej, pretože je ľahké sa pre niečo v začiatkoch nadchnúť, ale na prehĺbenie treba vynaložiť ešte viac úsilia. Láska je verná Pravde. Oplatí sa! I keď sa niekedy v živote nedarí, nevzdajte sa! Prehrá ten, kto zanevrie na Pravdu.

Máte nejaké životné motto, ktorým sa riadite?

Stal som sa kňazom v roku 2016 počas Mimoriadneho Svätého roka, ktorý pápež František zasvätil Božiemu milosrdenstvu (pozn.: riadny svätý rok je len každých 25 rokov, naposledy v r. 2000). Mottom tohto roka bolo: „Milosrdní ako Otec“ (lat.: Misericordes sicut Pater). Milosrdenstvo znamená mať milé srdce. Po mojej kľukatej životnej ceste bol Boh ku mne stále srdečný, lebo ma nezavrhol, ale opakovane ma pozýval svojou nežnou láskou. Mám byť milosrdný ako On, t.j. vedieť súcítiť, druhým pomáhať niesť ich životné kríže, pomôcť povstať im z predošlých chýb, sprostredkovať odpustenie, Jeho lásku, a to všetkým ľuďom bez rozdielu ich veku, národnosti, či svetonázoru.

Ktorých 5 vecí máte na svete najradšej?

Na prvom mieste je samozrejme On, ktorému som dal svoj život, hneď na druhom mieste je Nebeská matka Mária, ktorá ma sprevádza životnou cestou od chvíle krstu pod milostivým obrazom jej krvavých sĺz v Báči. Moja vďaka patrí rodičom a starým rodičom za dar života a ich starostlivosť. Vďaka patrí aj ľuďom, ktorí síce nie sú mojimi pokrvnými príbuznými, a predsa ich starostlivosťou sú mi v každom čase oporou, stali sa mi bratmi a sestrami (nemám totiž súrodencov). Vo voľnom čase veľmi rád čítam, študujem alebo objavujem krásu prírody.

Pred nami je Veľká noc, najväčší sviatok kresťanov. Aké je podľa vás posolstvo Veľkej noci?

Hodnotu človeka svet meria jeho výkonom. Neustále viac kvantitatívnych či kvalitatívnych očakávaní v oblasti materiálnych vymožeností vyžaduje aj väčší výkon, ale následkom býva stres, sklamanie sa, vyčerpanosť, a potom stroskotanie našich rodín. Veľká noc nám dáva možnosť vnímať skutočnú hodnotu človeka, pretože Boh dal seba samého za nás, a neurobil to na základe mojich alebo tvojich zásluh, respektíve môjho, tvojho výkonu. Ak nevieme prijať dar obety Boha, nevieme sa ani my realizovať, obetovať pre druhých, a uzatvárame sa do seba, pričom ostatní sa stávajú iba akousi konkurenciou, až nepriateľmi, a tak sa rodí nenávisť. Aká budúcnosť nás potom čaká? Veľká noc je časom načerpania sily do drobných výziev a každodenných obiet. 

Aké sú vaše plány na nasledujúce obdobie a kde sa vidíte o 10 rokov?

Hovorí sa, že dobrý kňaz sa učí až do smrti. Som večným študentom. V rámci postgraduálneho štúdia sa venujem kánonickému právu, avšak pre pastoračné povinnosti ešte zatiaľ nemám dokončenú záverečnú prácu.
Keďže pomáham aj nemocničnému pánu kaplánovi Silvestrovi v starostlivosti o chorých, aktuálne absolvujem kurz pre nemocničných duchovných na Jesseniovej lekárskej fakulte v Martine.
Farský vikár má za úlohu pomáhať farárovi v jeho službe, respektíve ho zastupovať. Po získaní patričných pastoračných skúseností v danej farnosti ho biskup môže ustanoviť za farského vikára inej farnosti alebo za administrátora farnosti. Kamkoľvek budem v budúcnosti poslaný, Nové Zámky vždy zostanú zapísané v mojom srdci.

Ďakujem za rozhovor.