Rozhovor s výtvarníkom Milanom Trojanovským

Milan Trojanovský je výtvarník, rodák z Vranova nad Topľou. Výtvarné vzdelanie získal na Univerzite P. J. Šafárika v Prešove. Magisterské štúdium ukončil štátnymi skúškami z maľby, grafiky a kunsthistórie. Venuje sa voľnej výtvarnej tvorbe a reštaurovaniu ateliérových obrazov. Jeho reštaurátorskú prácu je možné vidieť napr. na hlavnom oltári v Kostole Sv. Michala v Bánove. Vyniká aj dielami na dreve, ktoré najlepšie dokumentujú jeho zaujímavý rukopis.

Pán Trojanovský, narodili ste sa vo Vranove nad Topľou. Ako si spomínate na svoje detstvo? Čo vás v detstve formovalo?

Detstvo bolo krásne. Vyrástol som v učiteľskej rodine a môj otec mal obrovskú knižnicu plnú príbehov. Formovalo ma teda hlavne čítanie. Miloval som dobrodružné knihy a ich príbehy som potom prežíval aj v detských hrách s kamarátmi. Má to samozrejme priamu súvislosť s výtvarnou činnosťou. Množstvo z tých kníh totiž ilustroval geniálny český maliar Zdeněk Burian. Dnes ho už asi pozná málokto, ale možno si spomeniete na obrazy mamutov a dinosaurov, alebo pravekých ľudí, či Indiánov – tak to je on… No a ja som odmalička kreslil. Jedného dňa som si povedal, že budem kresliť a maľovať rovnako dobre, ako Zdeněk Burian. Začal som kopírovať jeho obrazy – kresby, perokresby, potom tempery, aj oleje. No a zlepšoval som sa viac a viac. Detstvo, to boli moji rodičia, môj brat, knihy, hry a Burian. Zostalo mi to dodnes. Mám v tejto republike určite najväčšiu zbierku kníh s ilustráciami pána Buriana … mám totiž všetky.

Tvoríte už odmalička. Predpokladám teda správne, že magisterské štúdium v odbore maľby, grafiky a kunsthistórie bolo pre vás prirodzenou voľbou?

Bolo a neľutujem to. Aj keď v dnešnej dobe je naozaj nemožné uživiť sa umením. Mal som skvelých učiteľov a rád na to spomínam. Pekné roky, pekné príbehy.

Aktuálne žijete v obci Bánov. Študovali ste v Prešove, narodili ste sa vo Vranove nad Topľou. Vplýva prostredie jednotlivých miest na vašu tvorbu?

Vranov a Prešov sú od seba vzdialené 60 kilometrov. Presne uprostred je mestečko Hanušovce nad Topľou. Tam sme s rodičmi žili. Všetky tri mestá sú v náručí Slanských vrchov. Pod tými horami som vyrastal, po nich som sa vždy rád túlal a robím to dodnes, kedykoľvek som na východe. Teda asi nie tie mestá, ale tá krajina… Tie vrchy, tu a tam v mojej tvorbe občas zarezonujú.

Venujete sa reštaurátorskej práci aj voľnej výtvarnej tvorbe. Ktorá z týchto činností vás viac napĺňa? Čo pre vás znamená reštaurátorská tvorba? Čo konkrétne ste reštaurovali?

Oboje ma napĺňa rovnako. Tá prvá je o koncentrácii a tá druhá uvoľňuje. Navzájom sa dopĺňajú. Reštauroval som všeličo – prevažne ale oltárne obrazy. Hlavne koncom deväťdesiatych rokov. Najradšej ale spomínam na Bánov a oltárny obraz Sv. Michala. Má 5,5 metra na výšku a 2,5 metra na šírku. Musel som robiť niekoľko mesiacov na lešení priamo v kostole a bolo to úžasné. Nič väčšie som už nikdy potom nerobil. Koncentrácia a pokora.

Čo pre vás znamená vlastná tvorba? Aké techniky najradšej používate? Čo všetko vás inšpiruje?

Vlastná tvorba je ako meditácia, uvoľňuje dušu a inšpiráciou môže byť čokoľvek. Dôležitý je ten proces… tvorba samotná… cesta. Ako v taoizme. Cesta je cieľ. A technika? U mňa dominuje olej. Tam som doma. Milujem vôňu terpentínu…

Vo vašej tvorbe je ústredným motívom žena, ale aj príroda, hlavne voda. Sú pre vás tieto motívy niečím spojené, alebo sa jedná o rozdielnu symboliku? 

Myslím, že v tomto som obyčajný priemer. Žena a príroda sú totiž najčastejšie motívy maliarov. A prečo? No neviem, asi preto, že sú krásne a zaslúžia si byť donekonečna zvečňované. Ale maľoval som už všeličo. Množstvo portrétov, aj mužov občas, množstvo figúr – hmm, pravda, samé ženy, ale aj náboženské motívy – mám dokonca obraz aj vo Vatikáne. Brali ho tam slovenskí pútnici a dostal som aj ďakovný list od pápeža Jána Pavla II.. Takže námety sú široké. A voda? Ono to ani nie je tak o tej vode, maľujem vlastne len more. Rôzne moria. Veľa morí som navštívil a všade je to iné. Iné svetlo, iná nálada. More je nekonečný námet a mňa fascinuje.

Medzi vašimi dielami vyniká maľba na dreve. Budete sa i naďalej venovať tejto technike? Čomu sa plánujete do budúcna venovať?

Áno. Je to moja autorská technika. Moria, postavy, či portréty maľuje každý, ale toto som si vymyslel ja a áno, cítim sa v tom doma. Určite budú vznikať ďalšie obrazy využívajúce kresbu dreva. Ale aj iné, olejomaľby napríklad, lebo dôležitá je kreativita, človek to má v sebe od praveku, keď začal kresliť po stenách jaskýň. Ten proces, tvorba samotná oslobodzuje dušu. A keď potom dielo robí radosť niekomu ďalšiemu, je to skvelé. A čo budem robiť? No naďalej maľovať, veľa cestovať a liečiť duše pútnikov na ceste životom.

Ďakujeme za rozhovor.