Rozhovor s autorom Marekom Hudecom

Marek Hudec je spisovateľ, novinár, produkčný, novozámocký rodák. Žurnalistiku študoval najskôr v Bratislave, neskôr na Masarykovej univerzite v Brne. Pôsobil v rôznych redakciách, kde sa venoval kultúre, hlavne hudbe. Debutoval v roku 2018 s fantasy titulom Prosté rozprávky. Minulý rok vydal silný, dokumentárny titul odkrývajúci príbeh o bombardovaní nášho mesta s názvom Uzol – vojnový príbeh Nových Zámkov. Marek Hudec je v tomto roku nominovaný na literárnu cenu René, ktorú vyhlasuje Anasoft litera a o ktorej rozhodujú gymnazisti.

Ako ste sa dostali k tejto téme a kto vás na ňu naviedol?

K téme bombardovania nášho mesta ma ešte v detstve naviedla moja stará mama. V čase, keď som mal asi 12 alebo 13 rokov, sme ju so sestrou počas jedného leta poprosili, aby nám napísala nejaké príbehy, pretože my sme jej vždy dávali čítať to, čo sme napísali. Dali sme jej zošit a po pár mesiacoch nám ho odovzdala zaplnený, avšak nie nejakými vymyslenými príbehmi, ale jej spomienkami. Prvé dve spomienky sa týkali vojny, prvá bola o tom, ako Američania začali bombardovať Nové Zámky a s rodinou utiekli k ich slúžke do Bánova. Druhá spomienka sa týkala husičky zaseknutej v tanku na dne bombovej jamy, ktorú musela vyťahovať a rozpárala jej pri tom kožu na krku. V príbehoch z čias bombardovania nášho mesta mi však chýbal spoločenský kontext, preto som si povedal, že tieto udalosti odkryjem.

Ako vaša stará mama vnímala vojnu a bombardovanie?

Zaujímavé je, že ona o týchto udalostiach veľmi nerozprávala, a keď nám do zošitu napísala svoje spomienky, bolo to prvýkrát, čo sme o tom počuli. Aj preto nás to veľmi prekvapilo. Možno o tej vojne nerozprávala preto, lebo to bolo pre ňu veľmi traumatické a práve v tom zošite sa jej zdalo, že to chce vyrozprávať pre ďalšie generácie, aby sa na hrôzy II. svetovej vojny v našom meste nezabudlo.

Vaša kniha je výnimočná tým, že ponúka svedectvá preživších z tohto obdobia. Kde ste hľadali zdroje a akú metodiku ste si zvolili?

Na začiatku písania knihy som sa začal stretávať s odborníkmi a občianskymi združeniami, ktoré sa téme bombardovania dlhodobo venovali. Za všetkých spomeniem pána Františka Daniela z občianskeho združenia Za tromi mostami, pána Tomáša Langa, Ľudovíta Melecskiho alebo Pavla Rusnáka z Múzea Jána Thaina, ktorý ma nasmeroval na mnohých preživších z čias bombardovania nášho mesta. Aj z Knižnice Antona Bernoláka som mal veľa zdrojov, pretože máte archív starých článkov a starých kníh. Na môj inzerát v Castrum Novum, že hľadám pamätníčky a pamätníkov sa mi prihlásilo mnoho ľudí, ktorí sa so mnou podelili o svoje spomienky na tieto tragické udalosti.

Vaša kniha dokumentuje udalosti a príbehy, ktoré sa odohrali počas II. svetovej vojny. Nachádzame sa v roku 1944, Nové Zámky v tej dobe patrili k Maďarsku. Aké malo mesto v tej dobe zloženie obyvateľstva a ako sa mu v Nových Zámkoch žilo?

V tej maďarskej histórii mesta sme patrili pod tzv. horthyovský režim, čo na základe toho, čo som čítal, nebolo veľmi príjemné. Vychádzal som však z knihy, ktorá bola publikovaná za socializmu, takže bol som na vážkach, nakoľko sa to dá brať hodnoverne a objektívne. Išlo o publikáciu Nové Zámky v minulosti a súčasnosti. Vieme však s istotou, že v roku 1944 malo mesto 12 tisíc obyvateľov, z toho 2,5 tisíc obyvateľov bolo židovského pôvodu, čo tvorilo približne 11% obyvateľstva. Mnohé židovské rodiny boli internované v železničiarskej kolónii zvanej Za tromi mostami v domoch po vyhnaných Čechoch a Slovákoch. Židov prepustili z mestských úradov, nemohli predávať na trhoch, mnohým živnostníkom zrušili nájmy a obchodné priestory vydali árijcom, zakázali im vstup na kultúrne podujatia.

Okrem židovského obyvateľstva, ktoré v mnohých prípadoch stihol najkrutejší osud, trpeli v meste hladom, strachom a prenasledovaním aj iní obyvatelia. Mňa zaujal príbeh o tisíckach 14 – 16 ročných chlapcoch, ktorí boli fašistami odvlečení do cudziny a prinútení obsluhovať protilietadlové delá, či pracovať na leteckých základniach.

Svedectvo o tejto skutočnosti som získal od Ferenca Kovácsa z Gbeliec, ktorý mi vyrozprával, ako z ich dediny odvliekli do zahraničia 48 detí. V decembri 1944 fašistický vodca Szálasi navštívil Hitlera v Nemecku a dal mu prísľub, že v priebehu dvoch týždňov poskytne nemeckej armáde stotisíc bojaschopných maďarských mládencov. Keď prišiel domov, nyilašovci hneď začali deti odchytávať. Keďže starší už doma neboli, brali hlavne 14 – 16 ročných chlapcov, ale niekedy aj dievčatá. Odviedli ich preč, pätnásťtisíc z nich umrelo, už sa nikdy nevrátili domov.

Vráťme sa k tým trom masívnym bombardovaniam, ktoré boli zo strany amerických spojeneckých vojsk. Odhaduje sa, že pri týchto bombardovaniach zomrelo 2,5 – 4 tisíc ľudí. Prvé sa odohralo 7. októbra 1944, druhé 14. októbra 1944 a tretie 14. marca 1945. Prečo k týmto bombardovaniam vôbec prišlo a prečo si Američania vybrali práve Nové Zámky?

Počas II. svetovej vojny sa ropa a strategický vojenský materiál prevážal hlavne cez železnice. Nové Zámky boli už v tej dobe významným dopravným uzlom, ktorý slúžil na to, aby sa táto technika a vojenský materiál prevážal z Rumunska smerom na západný front. Tým pádom boli Nové Zámky pre spojencov významným cieľom. A všetky tri bombardovania boli nasmerované na železničnú stanicu.

Ako prebiehalo to prvé bombardovanie? A čo sa dialo po ňom? Aký bol rozsah škôd? Dalo sa po tom žiť v meste?

Toto bombardovanie bolo nečakané aj z dôvodu, že ľudia boli zvyknutí na sirény, ktoré upozorňovali na možné letecké útoky. V tom čase im nevenovali veľkú pozornosť, nemysleli si, že mesto bude bombardované. Preto to prvé bombardovanie bolo pre obyvateľov mesta veľkým šokom, mnohí ľudia sa ani nestihli skryť. Po bombardovaní bola železničná stanica v ruinách, okolo nej sa nedalo žiť, mesto zostalo bez elektrickej energie, pretože transformátory a vedenie boli úplne zničené. Veľa obyvateľov prišlo o prístrešie a majetok, stali sa z nich bezdomovci.

Po týždni sa situácia zopakovala a na Nové Zámky sa opäť zniesla spŕška bômb. Aké opatrenia sa zaviedli po bombardovaniach?

Mnohí ľudia, vrátane mojej starej mamy, z mesta ušli a snažili sa nájsť prístrešok u známych v okolitých dedinách. Následne vždy, keď sa ozvali sirény sa utekali skryť do polí, pretože očakávali, že tam už tie bomby nepadnú.

Teraz by som sa zastavila pri tom treťom bombardovaní, ktoré bolo z viacerých dôvodov špecifické. Zdalo sa, že vojna už končí a vtedy prišli Američania a mesto najviac zbombardovali. Počas tohto bombardovania zrovnali centrum so zemou. Toto tretie bombardovanie bolo špecifické v tom, že nastalo, keď už skončil letecký poplach.

Tie teórie o treťom bombardovaní boli rôzne, pre mňa bolo veľmi dôležité, aby som sa dostal k pôvodným denníkom amerických letcov z toho obdobia. Podarilo sa mi to cez jedného výskumníka vojenského letectva na Slovensku a zároveň cez americké organizácie letcov. Z týchto dokumentov vyplývalo, že aj to tretie bombardovanie bolo nasmerované na železničnú stanicu, akurát že počas II. svetovej vojny bolo cielenie veľmi mizerné, iba malá časť bômb počas týchto útokov dopadla na svoj cieľ. Cieľom sa v tomto prípade myslel kilometer od tohto bodu. Bolo to skutočne veľmi nepresné a tie otázniky často súviseli s tým, že prečo práve to centrum mesta bolo bombardované, že či tu bol nejaký vojenský cieľ a tieto denníky vlastne hovoria, že nebol.

Vo svojej knihe ste zozbierali naozaj silné svedectvá ľudí. Ako vás ovplyvnili tieto výpovede? Ktoré z nich boli pre vás najsilnejšie a ako ste sa s nimi vysporiadali?

Pri písaní knihy som sa stretol s mnohými silnými výpoveďami očitých svedkov bombardovania. Za všetky spomeniem príbeh nebohej Edity G. Chrenkovej, ktorá prežila novozámocké bombardovanie. Porozprávala mi, že po tom, ako sa s manželom presťahovali do Bratislavy do blízkosti letiska sa jej v prvých týždňoch vracali pri zvukoch lietadiel traumatické spomienky. Tieto sa jej masívne vynorili aj v auguste 1968, po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy na územie Česko-Slovenska.

Na záver musím povedať, že ste napísali naozaj silný príbeh, ktorý dokáže osloviť viac generácií. Kedy nastal ten moment, že ste si uvedomili, že chcete prísť na knižný trh s titulom, ktorý má ambíciu podať historické svedectvo budúcim generáciám?

Na začiatku som vychádzal z tej spomenutej spomienky mojej starej mamy, a teda dlho som nevedel, či z toho chcem spraviť knihu, lebo dlho som si myslel, že tých materiálov a svedectiev sa mi nepodarí až toľko zozbierať. Ale aj vďaka tomu, že som mal štipendium z Fondu na podporu umenia som sa mohol tomu niekoľko mesiacov nerušene venovať. Keď som už mal tie materiály amerických letcov sa mi zdalo, že sa tá kniha dá uzavrieť a môžem ju vydať.

Ďakujeme za rozhovor.

Od autora si môžete v knižnici vypožičať tituly: Uzol, Prosté rozprávky.