Rozhovor s autorom Gustávom Murínom

Gustáv Murín je spisovateľ, publicista a vedec. Je autorom mnohých románov, noviel, poviedok, vedecko-popularizačných štúdií o biológii, popularizačných encyklopédií, faktografií o organizovanom zločine, úvah o manželstve a dlhovekosti. Doposiaľ vydal 69 kníh a 70 e-kníh, jeho jednotlivé texty boli preložené do päťdesiatich jazykov.

Pán Murín, dočítala som sa o vás, že ste debutovali v roku 1989. Kedy ste začali písať a čo vás

k tomu viedlo?

Tak to je veľký príbeh a je spojený s Orientom. Náš otec bol od roku 1967 do roku 1970 docentom na univerzite v Bagdade, učil tam cytológiu. Pre nás to bola veľká zmena. Doma sme žili v dvojgarzónke a v Bagdade sme prešli do poschodového domu so záhradníkom. Bol to pre nás úplne iný svet a mali sme odtiaľ kopec zážitkov. Naša mama sa o moje písanie zaujímala iba raz v živote a viac ju to nezaujímalo. Jej vklad bol v tom, že mi povedala, že mám dobré slohy a že by som mal využiť to, čo sme zažili v Bagdade. Tak som si založil denník z našej cesty autom do Bratislavy

a robil si do neho zápisky, ktoré som neskôr prepisoval na stroji. Ale nič z toho nebolo, v poznámkach boli samé školácke banality. Otca to moje písanie na stroji otravovalo, tak mi raz povedal, že keď napíšem o jednom našom výlete na babylonské pamiatky, zaručí mi, že to vyjde. Tak som to napísal, otec mi ten text dal

dvanásťkrát prepísať, ale ja som to nevzdal a tak to posunul svojmu študentovi, ktorý spolupracoval s časopisom Kamarát. Jedného dňa uprostred vyučovania zaznelo z ampliónu: „Žiak Murín nech sa dostaví do riaditeľne“. Tam mi pani riaditeľka slávnostne odovzdala výtlačok časopisu s mojím článkom a môj prvý honorár – „Knihu povestí“ od Jozefa Horáka. A vtedy som si povedal, že sa jedného dňa stanem spisovateľom.

Vo vašej tvorbe čitateľ nájde romány, novely, zbierky poviedok a esejí, vedecko-popularizačné štúdie, úvahy o manželstve a dlhovekosti, popularizačné encyklopédie a zbierky cestových príbehov. Podľa čoho si vyberáte, čomu sa budete aktuálne venovať?

Mnoho autorov začína svoju tvorbu opisom svojich zážitkov, ani u mňa to nebolo inak. Som presvedčený o tom, že musím písať o niečom, čo aj mňa aktuálne zaujíma. Nudilo by ma písať stále na tú istú tému. Dlho som si písal, čo som chcel, až prišli tie mafiánske knihy, to bol prvý veľký úspech a logicky na to nadviazali ďalšie knihy s mafiánskou tematikou. Ale v rovnakom roku, kedy som vydal svoju najpredávanejšiu mafiánsku knihu, a aj najpredávanejšiu na celom slovenskom trhu, som vydal aj knihu o dlhovekosti, ktorá bola pre zmenu rekordne najmenej predávaná zo všetkých mojich dovtedajších titulov. Ale najhoršie, čo sa autorovi môže stať, je práve ohľad na predajnosť titulu. To naozaj nerobím…

Známym ste sa stali svojimi faktografiami o organizovanom zločine na Slovensku. Za všetky spomeniem tituly Mafia v Bratislave, Mafia na Slovensku, Boss všetkých bossov Mikuláš Černák. Odkiaľ ste čerpali informácie do týchto kníh?

V sedemnástich – osemnástich rokoch som čítal o talianskej, americkej a ruskej mafii. Fascinovalo ma, že je to alternatíva štátu, keď v tej svojej oblasti pôsobenia dokáže nahradiť štát. V roku 1995 som bol prvýkrát na medzinárodnom spisovateľskom pobyte v Spojených štátoch a prekvapilo ma, že si tam ľudia nezamykali autá, domy, nič sa tam nedialo, ale médiá stále hovorili o násilí a nebezpečenstve v uliciach. Vrátil som sa domov a zistil som, že u nás na Slovensku prebieha prvá mafiánska vojna a že tá „nebezpečná Amerika“ je paradoxne u nás. Talianska mafia fungovala bez nejakých veľkých obmedzení asi sto rokov, americká tridsať a povedal som si, že tá slovenská vydrží tak desať. Nakoniec vydržala dvadsať. Tak som si povedal, že túto dobu zdokumentujem. Zbieral som si o tom materiály, až som jedného dňa zistil, že tých materiálov je už akurát dosť, aby sa dali ešte v pohode spracovať.

Čím sú vaše knihy o organizovanom zločine na Slovensku iné?

Môj prístup je unikátny v tom, že som využil svoje vedecké vzdelanie a v týchto knihách používam hlavne citácie, ktoré čerpám výhradne z otvorených a verejných zdrojov. Na začiatku prvej knihy uvádzam, že v tejto knihe sa nedozviete nič nového a to nás oboch, aj s vydavateľom, odbremenilo od mnohých problémov, či už súdnych alebo iných. Hlavní aktéri sa o sebe v knihe dozvedeli len to, čo už vedeli. Takže mi nemohli nič vyčítať. Vychádzal som len z toho, čo už bolo zverejnené. Keď ma Černák pozval na návštevu do väzenia, tak som mu povedal, nehovorte mi nič, čo nebolo zverejnené, ja to aj tak nemôžem použiť. Ten môj unikát je v tom, že som z tých citácií dokázal urobiť príbeh. Predstavte si, že prídete do kúpeľne, ktorú prešiel buldozér času a v ktorej sú rozpadnuté malinké kúsky a vy ich musíte zložiť naspäť. Tak to je ten môj mimoriadny autorský vklad. A vďaka tomu sú tie knihy unikátne a majú u čitateľov úspech…

Po sérii kníh o slovenskej mafii ste vydali knihu rozhovorov s tromi osobnosťami v oblasti humoru – Milanom Lasicom, Stanislavom Štepkom a Jiřím Suchým. Čo pre vás znamená humor a prečo je pre ľudí dôležitý?

Túto knihu som mal pripravenú od roku 1990 a pracoval som na nej viac ako 30 rokov. S pánom Štepkom bola veľmi príjemná práca, pretože Radošincov som mapoval už ako šéfredaktor stredoškolského časopisu. S pánom Lasicom som mal šťastie, že bolo relatívne čerstvo po Nežnej revolúcii a on bol naozaj ústretový, bavili sme sa totiž na hlbšie témy, než sú v bežných časopiseckých rozhovoroch. Problém však nastal s pánom Suchým, ktorý absolvoval po rokoch mlčania takú lavínu rozhovorov, že sa toho nasýtil a odmietal ďalšie rozhovory. Tak som sa k nemu dostal cez známych až po dvadsiatich rokoch. Pre mňa boli títo páni zaujímaví preto, že mali pozoruhodne veľa spoločného – robili vo dvojici, zažili komunistický útlak, písali texty piesní a stali sa impresáriami svojich divadiel. Mňa to fascinovalo, lebo cez ten humor sa dá opýtať na veľa iných vecí. Keď niekto robí humor, tak to je reflexia života. Musí mať ten život veľmi dobre naštudovaný, aby vedel v ňom nájsť tú odbočku. Humor a smiech, ako to popísal pán Werich, je o tom, že vy postavíte pomyselné koľaje a ten váš divák, alebo čitateľ ide s vami po tých koľajach, vy naraz odbočíte a on nabúra. On sa prichytí, že nezvládol tú zákrutu. A reakciou je úľava smiechu. Táto moja kniha teda mapuje humornú stránku našej nedávnej histórie s výhľadom do súčasnosti.

Aké sú vaše plány do budúcna?

Tento rok som už stihol vydať dve knihy – aktualizované a rozšírené vydanie knihy Smrť generála Lučanského a pre mňa nezvyklo súčasnú knihu Slovensko – raj kajúcnikov, spravodlivosť podľa Matoviča. Momentálne pracujem na druhej časti knihy o SNP, kde je fascinujúce to, že historici opomínajú ľudský rozmer toho diania. Ja som ako 15-ročný čítal pamäte povstalcov a povedal som si, že až raz budem dôchodca a budem mať na to čas, ja tomuto národu odovzdám príbehy, na ktoré už zabudol. A prišiel dôchodok a ani na tom dôchodku by som si na to nespomenul, ale prišla pandémia, nebolo kam ísť, nebolo čo robiť, vtedy som vytiahol krabicu plnú výstrižkov o povstaní. Veľmi mi pomohol aj vojenský historik doc. Bystrický, ktorý mi požičal aj dávno zabudnuté lokálne príležitostné publikácie. Začal som to spracovávať a toto je už druhý diel, tretí vydáme budúci rok. Našiel som na to skvelé vydavateľstvo MAGNET Press a v ňom odborného redaktora, pána Jána Begalu, vďaka ktorému knihu ocenia aj historickí nadšenci. Bude to trilógia.

Ďakujeme za rozhovor.