Rozhovor s autorkou Ivetou Pernišovou

Iveta Pernišová je autorkou sci-fi knihy Anarchorance, ktorej druhé pokračovanie vyšlo pod názvom Riján. Písaniu sa začala venovať už v jedenástich rokoch, kedy svoje prvé príbehy písala do tajne kúpeného linajkového zošita. V súčasnosti popri písaniu kníh pracuje v rodinnej firme.

Ako ste sa dostali k písaniu? Bavilo vás slohovanie a písanie už na základnej škole? Čo ste najradšej v detstve čítali?

K písaniu ma priviedlo čítanie. Už ako malé dievčatko som milovala knihy, rodičia mi ich čítali skôr, ako som to zvládla sama. Knižky vo mne prebúdzali vlastnú fantáziu, ktorá postupne prerástla do túžby premeniť nápady na vlastné príbehy. Keď som mala jedenásť rokov, kúpila som si obyčajný zošit a začala písať svoju prvú „knihu“. Bola mimochodom plná gramatických chýb a túto detskú detektívku mám odloženú doteraz.

Slohovanie ma však nikdy nebavilo, nemala som rada nanútené témy a považovala som to za povinnosť. Čo sa týka čítania, v detstve som milovala Disney príbehy a neskôr som v knižnici objavila Troch pátračov. Keďže išlo o maličkú dedinskú knižnicu s obmedzeným výberom, v podstate som čítala, čo mali. Potom som dostala Harryho Pottera a ten sa stal mojimi dverami do sveta fantasy.

Kedy ste sa dostali k žánrom sci-fi a fantasy? Máte konkrétne diela (knihy a filmy) z tejto oblasti, ktoré vás ovplyvnili a inšpirovali?

Prvou prečítanou fantasy knihou, na ktorú si spomínam, je Harry Potter. Sci-fi som ako dieťa viac sledovala než čítala, no k vlastnému písaniu sci-fi ma neinšpirovali kniha či film, ale textová RPG. S kamarátkou sme chceli vytvoriť svoju stránku a keď som sa jej pýtala, na akú tému ju spravíme, povedala, že o ufónoch. Išlo o vtip, no ja som sa ho chytila. Páčilo sa mi pojať únosy ľudí trochu inak a práve pri hraní textovej RPG som si zamilovala tvorbu rôznych iných svetov.

Aké boli vaše prvé literárne pokusy, o čom texty boli a ako dopadli? Boli niekde vaše prvotiny publikované? Kto ich čítal?

Môj prvý príbeh bola detektívka a nečítal ju vôbec nikto. Nielen pre moje otrasné písmo, ale v tom čase som si ešte pripadala pre svoju záľubu čudná. Veď ktoré jedenásť ročné dieťa chce napísať knihu?

Osmelila som sa až vďaka spomínanej RPG, ktorá mi do života priniesla iné píšuce deti. Niekedy v tom čase som začala na internet pridávať príbeh, ktorý si získal mnoho čitateľov a doteraz si pamätám, akú som z toho mala radosť. Predsa len, bol to môj prvý kontakt so spätnou väzbou od úplne neznámych ľudí. Neskôr som uverejňovala ešte jeden, no väčšinu príbehov ukrýva len môj počítač a čítala ich iba moja najlepšia kamarátka. 

Ako ste sa spoznali s Natali Fox? Čo vás viedlo spojiť tieto dva žánre – sci-fi a fantasy a spoločne na besedách prezentovať svoju tvorbu?

Spojila nás „sociálna samovražda“. Tak sme interne pomenovali projekt Spoznaj autora, ktorý sme spustili s ďalšími autorkami fantasy a sci-fi. Žiadnej z nás nebol marketing blízky a už vôbec nie natáčanie videí a fotenie sa. V rámci výzvy sme sa však rozhodli spracovať rôzne témy práve cez videá – aby sme vykročili z komfortnej zóny a posunuli svoje hranice.

S Natali si rozumieme po ľudskej stránke a stali sa z nás kamarátky, preto nám prišlo fajn, chodiť na besedy spoločne. Vo dvojici je vždy veselšie a keďže na niektoré besedy cestujeme jedným autom, aj cesta nám ubieha rýchlejšie. Obe sme totiž poriadne utárané.

Čo pre vás sci-fi a fantasy svet znamená? Vnímate ho možno ako únik z reality?

Sci-fi a fantasy sú mojimi obľúbenými žánrami pre svoju nepredvídateľnosť a neobmedzené možnosti. Kým svety a ich pravidlá dávajú zmysel, môže sa v nich odohrávať naozaj čokoľvek a to ponúka otvorené možnosti pre fantáziu. Ako únik z reality však vnímam všetky žánre, myslím, že práve preto čítame. Aby sme sa stali súčasťou príbehu vymyslených postáv a prežili s nimi niečo mimo náš skutočný svet.

V sérii Anarchorance sa venujete rôznym galaxiám, obývateľným miestam vo vesmíre… Máte rada vesmír, baví vás študovať si o ňom niečo vo voľnom čase? Vybrali ste si možno aj pre to žáner, kde môžete zasadiť dej na úplne inú planétu?

Bude to znieť asi zvláštne, ale nie. Dokonca nerozoznám na oblohe nijaké súhvezdie a väčšinu informácií o vesmíre som si naštudovala v čase, keď som sa rozhodla začať písať Anarchorance. Tým, že moja séria spadá do YA/NA a zameriava sa hlavne na postavy a príbeh, nie je veľmi technická a fyzikálna, takže našťastie nemusím byť astrofyzikom.

Keďže sa ale v sérii vyskytuje aj naša Zem, tak ako ju poznáme, v rámci prieskumu som sa stretla s pánom, ktorý spolupracuje s NASA a dolaďovala som s ním niektoré veci. Ako napríklad postavenie Rijánu, ktorý sa netočí okolo slnka a zároveň leží medzi dvomi, takže jeho obyvatelia nepoznajú skutočnú tmu.

Vo svojej tvorbe riešite aj vážne témy, ako je napr. klimatická kríza či kolonizácia, v tomto prípade planét, no nevyhýbate sa ani otázkam morálky a etiky. V tomto vidím paralely s našou Zemou, napr. obyvatelia planéty Nalat boli nútení ujsť pred dôsledkami klimatickej krízy… Uvedomuje si podľa vás dnešná generácia mladých naliehavosť celej situácie?

Myslím, že toto je jedna z krás kníh. Autor do nich dokáže medzi riadky nenápadne ukryť vážne témy bez toho, aby príbeh pôsobil „ťaživo“, alebo na nich bol dej priamo vystavaný. Vo svojej sérii sa ale viac venujem morálnym dilemám, pretože našťastie obyvatelia Anarchorance si prírodu vážia viac, než my na Zemi. Priznám sa, že neprichádzam do kontaktu s deťmi a mládežou veľmi často, takže som sa s nimi nikdy na podobnú tému nerozprávala. Ak mám však súdiť podľa toho, čo vnímam v médiách, myslím si, že mnohí mladí ľudia si uvedomujú, že toto je náš domov a ak si ho zničíme, my sa nemáme kam presídliť.

V knihe ste vytvorili veľmi veľa technológií, ktoré by o pár rokov mohli fungovať aj v našom reálnom svete. Za všetky spomeniem napr. varue, ktoré som si predstavovala ako modernejšiu verziu Apple hodiniek. Aký je váš vzťah k technológiám?

Technológie sú ako všetko ostatné – môžu ľuďom pomôcť, ale aj uškodiť. Sama ich vnímam ako súčasť pokroku, ktorý nám uľahčuje život. Väčšinu technológií, ktoré som v knihe opisovala, by som sama uvítala a pri ich vymýšľaní som sa riadila tým, čo by uľahčilo život mne. Napríklad, keďže nie som práve najlepšia kuchárka, vymyslela som si špeciálnu panvicu, ktorá by mi varenie zjednodušila. A ako niekto, kto nerád nakupuje oblečenie, som pre obyvateľov mojich planét vymyslela oveľa rýchlejší a príjemnejší spôsob, ako si zaobstarať do šatníka nové kúsky. Ak mám ale súdiť podľa rozhovorov s čitateľmi, zrkadlo z môjho príbehu by chcel doma málokto.

Dej na planéte Anarchorance sa odohráva akoby v budúcnosti, napriek tomu obyvatelia tejto planéty vedia hrať billiard a ping-pong. Rozmýšľali ste niekedy nad tým, aký druh zábavy nám tu ostane o niekoľko sto rokov neskôr?

Biliard je tu s nami už niekoľko storočí, takže by mohol ešte ďalšie stovky vydržať. Rovnako ako mnohé populárne športy a druhy zábavy – keď ich obľubuje jedna generácia, prirodzene sa dostávajú aj k tej ďalšej. Myslím, že mnohé pretrvajú, akurát sa k nim budú pridávať nové formy zábavy, napríklad také, ktoré sú spojené s technológiou a virtuálnou realitou. Sama som zvedavá a keby dostanem možnosť ísť sa pozrieť do minulosti alebo ďalekej budúcnosti, rozhodne by som nahliadla dopredu.

Plánujete vo svojich príbehoch ešte pokračovať?

Určite. Momentálne sa sústreďujem na posledný diel trilógie a potom sa pustím do iných nápadov, ale plánujem sa vrátiť i do svojho vesmíru. Mám už námety na dve planéty, ktoré sa v trilógii priamo spomínajú, a rada by som ich preskúmala v samostatných knihách s novými postavami. Možno sa ale niektoré postavy z Anarchorance objavia aspoň na chvíľu – uvidíme.

Na akých projektoch momentálne pracujete? Aké sny by ste si čo sa týka písania chceli splniť?

Ako som spomenula, aktuálne chcem dokončiť finále série a tiež je tu jeden tajný projekt, o ktorom zatiaľ nebudem nič hovoriť. Pokiaľ ide o sny, rada by som písala rýchlejšie, pretože oproti Natali som slimák.

Ale k tým ozajstným snom – rada by som so svojimi knihami prekročila hranice Slovenska a dostala ich aj na iné knižné trhy.

Ďakujeme za odpoveď.