Rozhovor s autorkou a ilustrátorkou Nikolou Aronovou

S menom Nikola Aronová ste sa mohli stretnúť už na viacerých knihách v našej knižnici. Ako autorku a ilustrátorku ju objavíte na tituloch Posledný dar Zvuku a Lui – Príbeh o hľadaní. Jej ilustrácie vás očaria aj v knihách Eliáš a babička z vajíčka (autorka: Iva Prochádzková) a Dievčatko Momo a stratený čas (autor: Michael Ende). Okrem autorskej a ilustrátorskej tvorbe sa absolventka Fakulty designu a umenia Ladislava Sutnara v Plzni venuje aj textilnej tvorbe. Ak má čas, tak rada nachvíľu vymení prácu a tvorbu za horolezectvo a turistiku, čo jej slúži aj na ďalšiu inšpiráciu pri tvorbe.

1.Dobrý deň, nie je zvykom vidieť na knihe pod jedným menom spojenie autorky a ilustrátorky. Aká bola vaša cesta k literatúre a aj k samotnej tvorbe.

Ahoj :). K písaniu som sa dostala úplnou náhodou, počas tvorby ilustrácií. Na konci bakalárskeho ročníka sme mali robiť ilustrovanú knihu. Mohli sme si vybrať už existujúcu od rôznych autorov, alebo vytvoriť vlastnú, takzvanú autorskú knihu, čo bola ešte väčšia výzva, keďže musíte stihnúť za semester aj ilustrácie aj text. Páčila sa mi tá výzva – občas si toho naložím na seba až príliš. Ale to je dobre, vtedy mám taký dobrý pocit, že môj čas bude efektívne využitý. Mojou

bakalárskou prácou bol práve Posledný dar Zvuku, ktorý sa neskôr podarilo vydať.

2. Váš titul Lui – Príbeh o hľadaní bol zaradený Martinusom do výberu tých najlepších kníh za rok 2021 a nesie na sebe „pečať“ Kniha roka 2021. Najprv by som sa spýtala, ako ste ocenenie vnímali. Prekvapilo Vás to?

Áno prekvapilo. Kniha Lui bola moja magisterská práca. Tak ako aj pri mojej prvej knihe (bakalárska práca), tak aj pri Luiovy som počas jeho tvorby – či už obsahovej, alebo vizuálnej časti – neuvažovala príliš nad tým, koho chcem touto knihou zasiahnuť, čo chcem vypovedať a podobne. Obe knihy vznikli ako taká reakcia, na veci ktoré sa okolo mňa diali, veci, ktoré som vnímala (alebo nevnímala), alebo obsahovali aj úplne obyčajné zážitky z každodenného života, ako napríklad, keď mi slimák Alfréd (kniha Lui) zožral prácu do školy – Alfréd naozaj existuje, mala som ho takmer počas celého vysokoškolského štúdia. Takže už len samotné vydanie týchto mojich „metafor zo života“ ma prekvapilo a veľmi potešilo. A každý ďalší úspech knihy ma vždy prekvapí, pretože to vlastne bola len taká práca do školy :).

3. Lui – Príbeh o hľadaní je svojím obsahom veľmi zaujímavý filozofický titul. Aké myšlienky ste ním chceli odovzdať svojim čitateľom?

Ako som už spomínala, pri písaní knihy, som nerozmýšľala nad tým, čo chcem komu odovzdať. Písala som ju spontánne – vznikla asi za 3 dni. Je trochu ironické, že som rozmýšľala viac nad tým, čo chcem kresliť, ako nad tým, čo chcem povedať, pretože to je práve to najdôležitejšie v knihách – nejaké to posolstvo. Keď som si chcela nakresliť veľrybu, tak som ju zakomponovala do príbehu a podobne. Tvorila som ako keby v takej bubline (v ktorej sa nachádzam prevažnú časť života) a až po dokončení a zviazaní knihy, som si uvedomila, že som tam toho povedala celkom dosť. Bol to príbeh o hľadaní, ktorý si každý môže interpretovať trochu inak, po svojom, keďže je plný metafor.

Dodnes neviem, čo konkrétne som ja sama hľadala. A hľadala som ešte dlho aj po dopísaní knihy. Ale myslím, že som to už našla niekde tam v kopcoch, kde aj Lui :). A verím a dúfam, že každý raz nájde niečo (nemusí to byť práve v horách), čo ho naplní a uistí ho, že nie je zbytočná a stratená existencia uprostred toho zhonu a chaosu. Ak môžem poradiť – choďte hľadať do prírody :).

4. Stáva sa, že detské filozofické knihy a knihy, ktoré oslovujú detskú dušu sa stretávajú s odmietnutím zo strany rodičov. Tí tvrdia, že to dieťa aj tak nepochopí, pritom ich môžu čítať s nimi, vysvetľujúc im časti, ktorým by ešte nemusel malý čitateľ rozumieť. Akú odozvu ste mali vy či už od detských čitateľov, alebo aj od ich rodičov.

Myslím, že každá reakcia záleží aj od povahy, či už dospelého, alebo dieťaťa. Niektorí nemusia mať „náladu“ na príbeh, nad ktorým musia po prečítaní, alebo aj počas neho uvažovať. Ja sama mám takéto príbehy veľmi rada a rada v nich objavujem všetko, čo sa tam objaviť dá. Celkovo som mala od dospelých veľmi pozitívne reakcie. Vždy ma poteší, keď mi niekto pošle fotku ako čítajú knihu doma deckám, prípadne mi občas napíšu aj spätnú väzbu. Stáva sa mi, že mi občas ľudia dajú vedieť, že sa ku knihe vracajú s deťmi, a že decká tam objavujú a začínajú chápať viac vecí ako predtým, ale aj sami dospelí tam vraj zakaždým objavia niečo nové.

Čítala som však aj negatívnu reakciu na moju prvú knihu. Autor recenzie písal, že príbeh je celý nejasný a nezrozumiteľný, a že sa pokúšam priblížiť Malému Princovi. To som sa teda nepokúšala – veď to bola len práca do školy, ktorú mal čítať len môj vedúci ateliéru. Bol to len taký nazlostený výlev na to hlučné veľké mesto (nikdy predtým som v meste nebývala). Bol to môj výlev za vecami, ktoré mi chýbali – za pokojom v prírode a na horách.

5. Svoje knihy píšete pre široké spektrum čitateľov. Posledný dar Zvuku je odporúčaný od 3 rokov, Lui – Príbeh o hľadaní zas od 9, avšak obe si môžu prečítať aj dospelí recipienti. Bol to váš zámer, že ste začali písať literatúru pre deti s presahom do dospelého čitateľského obdobia?

Nebol to zámer. Vzniklo to ľahko a prirodzene. Sama na sebe vnímam, že sa občas potrebujem vrátiť k nejakej knihe a mám ich teda riaaaaadne veľa. Človek sa v živote stále posúva a napreduje (aj keď sa to občas tak nejaví, ale je to tak). Každý deň sme iný. Preto každý ďalší deň vieme vnímať tú istú vec trochu inak. Takže asi preto sú tie knihy vhodné pre akékoľvek vekové kategórie.

6. Ktorá práca vás napĺňa viac? Ilustrovanie alebo písanie?

Asi podľa toho, čo práve robím. Momentálne veľa kreslím, takže ma napĺňa ilustrovanie. Väčšinou si to snažím usporiadať v hlave tak, aby som bola spokojná s tým, čo práve robím a nerumázgala nad vecami, na ktoré nemám čas.

7.Máte momentálne rozpracovanú nejakú vlastnú autorskú literárnu tvorbu, na ktorú by sme sa mohli tešiť?

Už dlhšie mám v hlave myšlienku, ale zatiaľ som ešte nič nedala na papier, pretože buď kreslím, alebo sa venujem činnostiam, ktoré ma v ilustrovaní, či písaní nijako neposúvajú. Ale asi to je dobre, tak ako je. Aspoň tá myšlienka dozrie :).

8. Čo vám dokáže v živote „nabiť baterky“, poprípade urobiť Vás šťastnou?

Keď môžem hladkať skaly niekde vysoko a ďaleko a na druhom konci lana mám programátora 😀 .

Za rozhovor ďakujeme Nikole Aronovej.