Rozhovor s poetkou Andreou Ágg

Andrea Ágg je poetka a novinárka, detstvo a ranú mladosť prežila v Nových Zámkoch. K poézii mala blízko už v detstve, prvá básnická zbierka jej vyšla už ako stredoškoláčke. Po vysokej škole žila v Londýne, kde popri práci navštevovala žurnalistické kurzy. Keď sa vrátila zo zahraničia pracovala vo viacerých redakciách ako redaktorka. V roku 2020 jej vyšla druhá básnická zbierka reagujúca na pandémiu koronavírusu s názvom MUSELO TO PRÍSŤ, ktorá bola zhudobnená a preložená do jedenástich jazykov.

Pani Andrea Ágg, dočítala som sa o vás, že ste poetka, prvá básnická zbierka s názvom Bariéra vám vyšla už ako stredoškoláčke. Mali ste už v detstve kontakt s poéziou? Čo pre vás znamená poézia?

Už ako dieťa som vymýšľala veselé rýmovačky na spolužiakov. V čase puberty som navštevovala Literárny klub Generácie pri Knižnici Antona Bernoláka v Nových Zámkoch, kde sme sa pravidelne stretávali, vymieňali sme si názory, čítali si navzájom básne a organizovali večery poézie. Jednoznačne vďaka klubu vznikla aj moja prvá zbierka s názvom Bariéra, ktorá tematicky zodpovedala názorom a pocitom sedemnásťročného dievčaťa. S nadšencami z klubu sa dodnes stretávame na autorských podujatiach, aby sme zdieľali svoju tvorbu aj po rokoch.

Čo vás inšpiruje pri tvorbe?

Múza ma ešte vždy vie prekvapiť a nikdy netuším, kedy sa zjaví. Ozve sa pri šoférovaní, keď musím auto rýchlo odstaviť, alebo ma zobudí uprostred noci. Naposledy nečakane prišla za mnou do nemocnice, a keďže som nemala poruke nič iné, iba veľký leukoplast, báseň skončila na jeho obale. Je to akási potreba, nutkanie, ktoré musí vyjsť na povrch v podobe slov a o (ne)zrode básne rozhoduje len malý moment, či to auto zastavím, nájdem spôsob, ako báseň zhmotniť, alebo sa otočím a spím ďalej. Ja múzu neignorujem. Len počúvam a zapísať slová je už to najmenej. Páči sa mi, keď má báseň prekvapivú pointu, skrytý význam, alebo keď vyčarí úsmev. Keď rozplače, rozčúli, vyprovokuje k nejakej zmene. Keď nie je len „taková – maková“.

Po štúdiách na vysokej škole ste žili v Londýne, kde ste popri práci navštevovali žurnalistické kurzy. Čo vám dal život v zahraničí?

Prvýkrát som odišla do Anglicka ako aupairka v osemnástke. Moja angličtina v tom čase bola veľmi slabá, čo spôsobovalo často úsmevné situácie. V Boltone som sa starala o štyri deti vo veku 6, 8, 14 a 15 rokov. Najstaršie z dievčat ma minulý rok pozvalo na svoju svadbu do Manchestru, a tak som rodinku videla po 23 rokoch. Bolo to úžasné! Aj štyri roky v Londýne bola skúsenosť na celý život, ktorú mi už nikto nikdy nevezme. Všetci mladí ľudia by si to mali vyskúšať na vlastnej koži!

V marci 2020 ste na sociálnych sieťach zverejnili báseň reagujúcu na pandémiu koronavírusu s názvom MUSELO TO PRÍSŤ. Báseň mala úspech, ľudia ju zdieľali, recitovali, zhudobňovali a prekladali do cudzích jazykov. Ako si spätne spomínate na toto obdobie?

Bolo to obdobie premeny, strachu o zdravie a život blízkych, ale aj krásny čas s rodinou, prechádzky v prírode, tvorenie, kváskovanie a pečenie s deťmi. Myslím si, že kto si prečíta alebo vypočuje už zhudobnenú báseň Muselo to prísť, nájde presnú odpoveď na túto otázku a živo si spomenie na čas pandémie.

V tom istom roku vám báseň vyšla v druhej básnickej zbierke s rovnomenným názvom. Akým životom si teraz žije vaša kniha?

Zbierka si žije svojím pohodovým životom a koho si má nájsť, toho si ešte určite nájde.

Básnickú zbierku MUSELO TO PRÍSŤ ste rozdelili do troch častí KONEČNOSŤ, ZMENA a VEČNOSŤ. Máte nejaké motto, alebo filozofiu, ktorými sa v živote riadite?

Ako prvé mi napadá: „Nerob druhému to, čo nechceš, aby druhí robili tebe“. Ja by som to otočila pozitívne: „Rob druhému to, čo chceš, aby druhí robili tebe“. Mám rada múdrosť z Biblie a páčia sa mi aj výroky mnohých svätcov. Už len sa nimi riadiť a bude raj na Zemi:)

Aj na základe vašich skúseností, ako by ste charakterizovali ženu po štyridsiatke? Myslíte si, že vek je len číslo?

Skúsená, odvážna, priezračná, materská, priama, vnímavá, nebezpečná, jednoducho FEMME FATALE. Toto všetko sú názvy jednotlivých portrétov WOMEN 40+, a keď si pozriete našu výstavu, nájdete ďalšie odtiene nás, štyridsiatničiek. Nemyslím si, že vek je len číslo. Nemám rada túto frázu a myslím, že každá žena, ktorá ju používa, klame samu seba. Inak sa predsa cítim v 22-ke ako v 44-ke. Aj napriek tomu, že všeličo už pobolieva a nájde sa aj vráska a šedina, cítim sa plnšie, zrelšie, zmysluplnejšie. Som bohatšia o skúsenosti a s hrdosťou oslavujem každé nové narodeniny. Nie každý mal to šťastie. Moja kamarátka zomrela mladá a odvtedy sa pozerám na pribúdajúce roky úplne inou optikou. Každý rok ďakujem Bohu za novú sviečku na torte.

Ďakujeme za rozhovor.

V knižnici si od autorky Andrey Ágg môžete požičať titul Muselo to prísť, ktorý sa nachádza na oddelení beletrie a regionálnom oddelení.