Rozhovor s dobrovoľníčkami zo SAOZ

Karina Ďurinová a Petra Bodzionová sú mladé sympatické ženy, ktoré spája láska k zvieratám. Už vyše osem rokov sú dobrovoľníčkami v Slovenskej aliancii ochrancov zvierat, kde sa snažia pomôcť a nájsť nový domov čo najväčšiemu počtu opustených, chorých a starých zvierat.

Kedy ste zistili, že vás to ťahá k ochrane zvierat?

Karina: My sme mali odmalička doma zvieratá. Keď som sa presťahovala do Nových Zámkov, videla som na internete, že jedno zvieratko hľadá dočasnú opateru. Tak som si ho zobrala do dočasnej opatery. Nakoniec si ho adoptovala jedna pani z vedľajšej ulice. Takže dodnes ho stretávam. Vtedy sa vo mne niečo prebudilo a začala som pomáhať s prevozmi na veterinu, do dočasiek. To bolo pred 8 rokmi.

Petra: U mňa to bolo veľmi podobné. Tiež som odmalička domov vláčila všetko, čo sa dalo, či už z ulice alebo od susedov. Moja mamina by vám o tom vedela rozprávať😊. Pred 9 rokmi som poskytla dočasnú opateru pre jedno šteniatko. Dodnes si to pamätám, bola to moja najhoršia dočaska, šteniatko mi rozhrýzlo káble asi dvadsaťkrát, otrhalo mi lišty, bolo to fakt desivé. Čudujem sa, že som v tom potom aj pokračovala. Bol to mix jazvečíka s vlčiakom. Bol malý a dlhý, ale vyzeral ako vlčiak.

Spomínali ste dočasnú opateru pre zvieratá. Ako táto služba funguje?

Karina: My ako Slovenská Aliancia ochrancov zvierat nemáme vlastný útulok. Fungujeme na báze dočasných opatier. Jedna naša kamarátka z Palárikova sa už dávnejšie ozvala, že by mohla poskytnúť pár psíkom dočasnú opateru. K dnešnému dňu u nej vznikol taký obrovský domáci azyl, kde majú psíci veľký výbeh a väčšinou všetci sú vnútri.

Koľko máte doma zvierat?

Petra: Ja mám troch psov a jednu mačku. Z toho dve

zachránené suky, akurát Anubis nie je zachránený.

Karina: Ja mám doma osem psíkov, jednu mačku, 16 sliepok a africké slimáky. Z toho jedného nemeckého ovčiaka zachráneného po tom, čo mu umrel majiteľ. Mám ešte troch jorkšírskych teriérov, ktorý sú od množiteľa a jedného vysnívaného belgického ovčiaka, ktorý je papierový.

Jednou z vašich úloh je aj odchyt opustených, chorých zvierat. Podľa čoho viete, kde takéto zvieratá hľadať?

Petra: Tým, že túto prácu robíme už vyše 8 rokov, veľa ľudí nás pozná, takže keď hocikto nájde zatúlané zvieratko, kontaktuje nás. Fungujeme na sociálnych sieťach, kde máme už dosť veľa ľudí, ktorí nám ponúkajú dočasnú opateru. Máme trvalých dočaskárov, ktorí nám pomáhajú stále. Napríklad, keď nájdeme zatúlané šteniatko, berieme ho do dočasky. Pre nás je dôležité, aby dočaskári boli v blízkosti našich zmluvných veterinárnych kliník – v Bratislave, Nitre,

Komárne, Nových Zámkoch, Andovciach a v Šuranoch. My nezachraňujeme iba psíkov a mačky, teraz sme zachránili ježka, sovu, holuby.

Aké časové obdobie si máme predstaviť pod pojmom dočaska?

Karina: Ideálne je to dovtedy, kým si psík nenájde nový domov. Pri šteniatkach je to ľahké, tí si ľahko nájdu nový domov. Ťažšie je to pri starých, chorých psíkoch, ktorých sa asi práve preto zbavujú majitelia. Pri týchto psíkoch je veľmi ťažké nájsť im nový domov. Väčšinou títo starí psíci nám dožívajú v týchto dočasných domácich azyloch. Ale vo všeobecnosti môžeme povedať, že dočasná opatera môže trvať približne aj rok.

Čo sa týka finančnej pomoci, na akej báze fungujete?

Karina: U nás to funguje tak, že my nie sme platení štátom, my dobrovoľníci za túto prácu nemáme zaplatené, robíme to počas našich voľných chvíľ. Nerobíme to kvôli peniazom, ale kvôli láske k zvieratám. Nemáme žiadnu podporu od štátu, fungujeme len na báze dobrovoľníkov, ktorí nám mesačne prispievajú. Výdavky sú však vždy oveľa vyššie, ako príjmy. Máme občianske združenie a veľmi nám pomáhajú 2% z dane. Je taký štvrťrok, že na jednej veterinárnej klinike platíme 4-5 tisíc eur. A veterinárnych kliník máme päť.

Petra: Veľakrát sú to zrazené psy, operácie panvy, nôh, infúzne liečby… Je to veľmi nákladné, čo si podľa mňa bežní ľudia ani nedokážu predstaviť. Veľakrát tie zachránené psy z menej socializovaných podmienok sú v takých stavoch, že bojujeme vôbec o to, aby prežili.

Karina: Pár dní dozadu sme našli jedno šteniatko vyhodené medzi Kolárovom a Komočou. Išlo hneď do dočasnej opatery do Bratislavy. Večer mi dočaskárka volala, že niečo nie je v poriadnu, že šteniatko močí krv a je apatické. Tak ho zaniesli na veterinárnu kliniku

a začal sa kolotoč – hľadanie vhodného darcu krvi, nakoľko šteňa bolo anemické. Nakoniec sme vhodného darcu našli, šteňa po darovaní krvi ožilo a už je aj naspäť v dočasnej opatere. Ide o to, že tie výdavky sú veľmi vysoké. Táto trojdňová hospitalizácia šteniatka bude stáť okolo tisíc eur.

Skúste vyčísliť, aké sú náklady na stravu pre vašich psíkov.

Karina: Ja mám napríklad ôsmich psov. My objednávame mesačne okolo 250 kg mäsa a to beriem len tých troch nemeckých ovčiakov a jedného belgického, lebo tí traja yorkshirskí teriéri nejedia mäso.

Aké sú vaše plány a ciele do budúcna?

Karina: Ja by som si priala, aby štát prišiel na to, že množenie zvierat je niečo neskutočné, čo by sa vôbec nemalo diať. A aby bola povinná kastrácia bezpapierového psa.

Petra: Robiť osvetu ľuďom, aby si neosvojili zvieratá, pokiaľ si nie sú istí, že to zvládnu. A ak si osvoja, nech sa o ne starajú. Veľakrát máme maximálne nesocializovaných psov, ktorí v živote nezažili pohladkanie, jedine to týranie a s nimi sa ťažko pracuje. To nie je práca na mesiac, ani na dva. To sú presne tie dočasky, ktoré sú dlhodobé, kde aj ten človek, ktorý pomáha, musí obetovať veľa svojho času, aby naučil psíka základné veci. Vtedy to začlenenie do života pre tých psíkov vôbec nie je jednoduché. To je môj hlavný cieľ, robiť osvetu, nech si ľudia naozaj rozmyslia, či si psíka zobrať a keď ho už majú, nech sa o neho starajú. A treba začať u detí. Deti – to je naša budúcnosť a myslím si, že keď to deti pochopia už v rannom veku, tak to bude stále lepšie a lepšie.

Ďakujeme za rozhovor.