Rozhovor s výtvarníkom Mirom Vörösom

Miro Vörös je lekárnik a umelec. Už v detstve sa u neho prejavil talent na šport a umenie. K výtvarnému umeniu ho priviedol rodinný príbuzný, akademický maliar Roland Hanus, u ktorého získal súkromné výtvarné vzdelanie. Miro Vörös je výborným kresliarom, akvarelistom, maliarom. Hoci svoj pracovný život zasvätil farmácii, dušou zostal verný umeniu, ktorému venuje všetok svoj voľný čas.

Pán Vörös, keď sa človek pozrie na váš život a tvorbu vidí, že ste multitalentovaný. Boli ste úspešný v športe, pracovnom živote či umení. Čo vás v detstve formovalo?

Ako každý chlapec na dedine, aj ja som športoval na ulici. Cez zimu to bol hokej, vylialo sa trošku vody na dvore a tam som sa naučil korčuľovať. A samozrejme, ako správny dedinský chlapec som naháňal futbalovú loptu. Takto som aj ja k tomu priľnul.

Odmalička som behal za loptou, až to došlo k tomu, že v školáckych rokoch som hrával za školu futbal. Neskôr som sa dostal do tímu šalianskeho dorastu a tam som hrával futbal. A niekoľko zápasov som odohral aj za divíziu v Šali. Nebol to však len ten futbal, školu som reprezentoval aj v atletike, lebo určití ľudia si všimli, že som dosť rýchly. Pamätám si, že keď boli prvé školské preteky na 100 m, dostal som tretry a ani som nevedel, čo to je. Skoro som sa zabil pri prvých krokoch, lebo s tými klincami behať to nebolo jednoduché 😊. Tie preteky som vyhral a odvtedy som behával pravidelne. V sobotu som pretekal za atletický klub v Šali a v nedeľu som hrával futbal za dorast. Bolo to naozaj náročné obdobie, niekedy aj sily dochádzali. Medzitým som sa stal v Nitre majstrom Slovenska v atletike v kategórii starší dorast. Po stredoškolských štúdiách som sa dostal na farmáciu v Bratislave a pretekal som za Univerzitu Komenského. To však bolo pri štúdiu veľmi náročné. Po dvoch rokoch štúdia na farmácii a pravidelných tréningoch mi otec povedal, že buď si vyberiem šport, alebo školu. Tak v treťom ročníku na vysokej škole som musel atletiku nechať. Šport mi však zostal ako koníček.

Venujete sa športu aj dnes?

Teraz sa už športu málo venujem, nanajvýš rýchlym prechádzkam, pretože tie roky vrcholového športu zanechali na kĺboch určité následky. Ale predsa len vo svojej päťdesiatke mi jedného dňa švagor zavolal, že v Taliansku sa budú konať majstrovstvá sveta seniorov. A ja som akurát v tom roku dovŕšil 50 rokov. Súťažilo sa v kategórii 50 až 55 rokov. Mal som veľkú výhodu, poctivo som trénoval, pripravoval som sa rok na túto súťaž. Na novozámockej veteriniáde som preteky na 400 m vyhral, len sa mi nepodarilo splniť ten môj cieľ, že ju zabehnem pod minútu, lebo osobný rekord som mal voľakedy 49 sekúnd. Zabehol som ju cez minútu. Veľmi som sa na tie preteky v Taliansku tešil, aj tabuľkovo boli moji súperi slabší. Neviem si vysvetliť, čo sa stalo, bol to september, krásne počasie, bol som rozcvičený a po 150 metroch mi zlyhala noha a natrhol som si sval. Odvtedy som tú štyristovku nebežal.

Kto vás priviedol k umeniu?

K umeniu ma priviedol rodinný príbuzný, akademický maliar doc. Roland Hanus. Maľovaniu sa venujem od 8. triedy, vtedy mi doniesol prvé skriptá. Raz bol u nás na návšteve, zaujímal sa o to, čo kreslím a odvtedy si ma zobral pod krídla. Pod jeho vedením som veľa kreslil, v 9. triede som dostal prvé olejové farby. Jedného dňa som nemal nikoho doma a mal som prázdne plátno, páčil sa mi taký motív na dreve sediaceho motýľa. Začal som maľovať tento obraz, a keď som bol po niekoľkých dňoch hotový, natoľko som bol so svojou robotou spokojný, že som sa dole podpísal veľkým podpisom. Keď to uvidel doc. Hanus, povedal mi: „Vieš Mirečku, nie je ten obraz zlý, celkom sa to dá, ale vieš, tí veľkí majstri si dávajú ten podpis oveľa menší.“ Tak som zatrel podpis a odvtedy signujem obrazy malým podpisom. Potom to už išlo veľmi intenzívne, on prvý mi dal veľmi dobré základy akvarelovej školy, a to dodnes mi aj na výstavách kritici hovoria, že ten Vörösov akvarel je naozaj dobrý😊. Viete, olej a akryl sú vývojové štádia, človek prechádza týmito technikami. Veľa som robil aj s hlinou, chodím do ateliéru k pánovi Árendásovi, ktorý je keramikár. U neho dostanem hlinu, vymodelujem si a vypálim, čo sa mi páči. Takže aj táto činnosť prišla časom. Som presvedčený o tom, že sa nedá zostať len pri jednej technike, robiť len jednu vec a len určitým spôsobom.

Aké výtvarné techniky ste si ešte vyskúšali?

V roku 1988 ma doc. Hanus pozval na jednu zaujímavú spoluprácu, v Košickej televízii sme robili vstupnú halu. Išlo o štukolustro, techniku nástennej maľby, pri ktorej sa do steny vysekávajú otvory, do ktorých sa podľa nákresu dávajú farebné sadry. Pracovali sme na tom dva týždne, bola to fyzicky náročnejšia práca, nakoľko sme pracovali na lešení, z ktorého sme pravidelne schádzali, aby sme na zemi miešali farby, ktoré sme následne aplikovali na stenu. Pracoval som samostatne a na konci som od neho dostal certifikát, že som získal súkromné výtvarné vzdelanie u akademického maliara Rolanda Hanusa.

Predpokladám, že umelecká tvorba je pre vás istým spôsobom arteterapia?

Určite áno. Ja maľujem dennodenne, v lekárni mám malý ateliérik. So smiechom hovorievam, že od 8.00 h do 15.30 h som v bielom plášti v lekárni, od 15.30 h si obliekam svoj maliarsky plášť a presúvam sa do ateliéru, kde maľujem až do večera. Bez výtvarného tvorenia už neviem existovať, či je to hlina alebo maľba. V ateliéri relaxujem aj cez víkendy. Teraz je to už relax, ale boli obdobia, keď som pracoval na veľkých projektoch, kde bolo treba dodržať termín od maľovania až po tlač. Bola to séria nástenných kalendárov pre Unipharmu – 1. slovenskú lekárnickú akciovú spoločnosť.

Ďakujeme za rozhovor.