Dorota Kollárová je maliarka a šperkárka. Už v detstve jej učarovala umelecká tvorba jej dedka maliara a grafika Jána Šima-Svrčeka. Ako žiačka navštevovala ZUŠ v Nových Zámkoch, kde tvorila pod vedením výtvarníčky Evy Pokornej. Neskôr vyštudovala výtvarnú výchovu na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Ako sama hovorí, umelecká tvorba je pre ňu arteterapiou a na to, aby som bola zdravá a šťastná, potrebuje tvoriť.
Kedy ste začali tvoriť, čo vás formovalo?
Už ako dieťa som držala ceruzky v ruke. Mamina spomína, že som jej v detstve počarbala jedinú kuchársku knihu, ktorú mala :). Neskôr som chodila do ZUŠ v Nových Zámkoch, kde som tvorila pod vedením výtvarníčky Evy Pokornej. Neskôr som vyštudovala výtvarnú výchovu na UKF v Nitre.
Ako ste vnímali umeleckú tvorbu vášho dedka Jána Šima – Svrčeka?
Dedkovu tvorbu som vnímala od útleho detstva, lebo v celom byte máme zavesené jeho diela. Dodnes, keď prídem k rodičom, na nich objavujem nové veci. Bol to výnimočný umelec, skvelý učiteľ. Ako dieťa som starého otca vnímala ako dedka. Pre nás to bol jednoducho bradatý dedko milujúci sladkú železničiarsku kávu. Vtedy som si neuvedomovala jeho geniálnosť. Párkrát som ho navštívila v jeho ateliéri v Nitrianskom Hrádku, čo bol pre mňa vždy výnimočný zážitok. Jednak tam mal strašne veľa kníh, obrazov, farieb a pastelov. V mojich začiatkoch som sa inšpirovala dedkom, ktorý maľoval suchým a mastným pastelom, ja som používala suchý pastel. Zistila som, že dedko používal rovnaký pastel ako aj Edgar Degas, lebo keď som na vysokej škole robila kópiu, podarilo sa mi nájsť úplne identickú farbu. Vtedy som bola veľmi vďačná, že som od neho tie pastely zdedila. Neskôr som začala inklinovať k pastelkám, ceruzkám a akrylu.
Kam smerovali vaše kroky po strednej škole?
Pôvodne som chcela ísť na Školu umeleckého priemyslu do Trenčína, nakoľko som si navrhovala oblečenie. S tým som však doma nepochodila a tak som vyštudovala Strednú odbornú školu podnikania. Neskôr som sa dostala do Ružomberka, kde som pol roka študovala na Katolíckej univerzite dejepis a občiansku náuku a práve tam som sa začala stretávať s výtvarníkmi. Tak som začala znova maľovať a dostala som sa na Univerzitu Konštantína Filozofa v Nitre, kde som vyštudovala výtvarnú výchovu. To štúdium bolo skvelé, mala som úžasnú pani profesorku dejín umenia doc. Adrianu Récku. Jej hodiny som milovala a zistila som, ktoré obdobie mám najradšej.
Kam viedli vaše kroky ďalej?
Po vysokej škole som sa odsťahovala do Bratislavy. Spočiatku som robila v obchode módnej návrhárky Ilony Donátovej. Bola to úžasná skúsenosť, mala som tam voľnú ruku a mohla som aranžovať celý obchod. Tam som sa dostala do kontaktu s módnym oblečením a krásnymi šperkami. Potom nasledovalo dlhé obdobie, kedy som netvorila. Neskôr som pracovala v ezoterickom darčekovom obchode, kde som si opäť mohla aranžovať tovar v obchode. Bolo to pre mňa veľmi tvorivé obdobie, kedy som opäť začala kresliť a maľovať. Neskôr som robila v obchode s korálkami, ktorý sa volal Korálkový svet. Vďaka tejto práci sa u mňa prebudila vášeň z detstva a opäť som začala vyrábať šperky. Šperkovanie sa stalo súčasťou môjho života, do dnešného dňa som vytvorila viac ako 500 šperkov. Pred 4 rokmi som mala taký zlom, súviselo to so zdravotnými ťažkosťami a povedala som si, že je treba opäť začať tvoriť. Za tie roky sa u mňa striedali obdobia, kedy som tvorila a kedy nie. Ale dnes už viem, že umelecká tvorba je pre mňa arteterapiou a na to, aby som bola zdravá a šťastná, potrebujem tvoriť.
Vaša výstava v knižnici niesla názov Kaleidoskop duše. Vystavovali ste na nej viac ako 40 malieb a kresieb vytvorených akrylom, akvarelovými a grafitovými ceruzkami, suchým pastelom a kombinovanou technikou. Prečo výstava niesla práve takýto názov?
Milujem farby, celý môj život je vo výrazných farbách a aj ten názov Kaleidoskop duše som si vybrala kvôli tomu, že je to mix mojej tvorby – dalo by sa povedať taký náhľad do mojej duše. V tejto výstave sa zrkadlí celý môj svet. V detstve ma fascinoval kaleidoskop, zbožňovala som, keď sa tie sklíčka pohli a vytvorili fascinujúce obrazce.
Ako u vás prebieha proces tvorby? Sadnete si za plátno, alebo papier a dopredu viete, čo idete tvoriť?
Čo sa týka tvorby na plátno, nikdy dopredu neviem, čo z toho vzíde. Nájdem si motív, ktorý sa mi páči a z ktorého vychádzam. Veľakrát z toho vznikne niečo úplne iné. Najprv si na plátno nahodím akrylové farby, ktoré dva dni schnú a keď na plátne začnem pracovať a dotvárať ho s akvarelovými ceruzkami, postupne sa obraz vyvíja. Nikdy dopredu neviem, čo sa z toho v závere vykľuje :). Mám pravidlo, že nikdy nemaľujem, keď sa necítim dobre, maľujem a kreslím len vtedy, keď mám dobré emócie a dobrú náladu. Vo svojej tvorbe väčšinou používam akvarelové ceruzky, ktorými viem robiť detaily, pracujem však aj s akrylovými farbami, ktoré kombinujem vždy s akvarelovými ceruzkami.
Kde všade môžeme nájsť vaše obrazy?
Pre mňa je dôležité, aby moje obrazy rozdávali ľuďom radosť. Najviac ma teší, keď nimi urobím radosť milým ľuďom okolo seba. Teším sa, keď v nich ľudia nachádzajú stále nové veci a nájdu si v nich odpovede na svoje otázky. Moje obrazy visia najčastejšie v domácnostiach mojich priateľov, známych a tých, ktorých si moje diela našli na výstavách a zavolali si ich :). Práce mali možnosť ľudia vidieť v mnohých výstavných sieňach, kultúrnych a spoločenských centrách.
Kam sa chcete vo svojej tvorbe posunúť a kde by ste chceli byť o 10 rokov?
Rada by som sa i naďalej venovala umeniu a chcela by som vyskúšať nové techniky. Priala by som si, aby moje obrazy boli na očiach, aby každý deň robili ľuďom radosť. Prajem si, aby maľovanie alebo šperkovanie boli i naďalej súčasťou môjho života a otvárali mi nové obzory.
Ďakujeme za rozhovor.
Natália
Prečítajte si všetky články od: Natália Nagyová