Peter Ličko je grafik a ilustrátor. Do povedomia čitateľov sa dostal najmä vďaka digitálnej a knižnej ilustrácii či ilustráciám biblických príbehov, hier, ročeniek a zamyslení. Kresliť začal už v detstve. Sedával so svojím starým otcom na záhrade a spolu si kreslili. Hoci kreslil celý život, rozhodujúci zlom pre jeho kariéru ilustrátora nastal počas štúdia architektúry na vysokej školy, kedy ho oslovila známa, či by jej nechcel ilustrovať detskú knihu. Táto skúsenosť odštartovala jeho cestu úspešného ilustrátora. Jeho obrázky nájdeme v detských knihách ako napr. Pac a Bác – dobrodružstvá z Mliekarničky, Po stopách poézie pre deti či v kresťanských fantasy románoch s názvom Pustovník.
Aké ste mali detstvo? Čo vás v detstve okrem kreslenia bavilo? Čo vás formovalo?
Povedal by som, že také klasické 90-te roky. Boli to doby telky a rozprávok, prvých počítačových hier a 3D animákov. Veľa času sa trávilo vonku na sídlisku, stretávali sme sa s deckami pred bytovkou a potom chodili za pomoci zapaľovača zhasnúť verejné osvetlenie, aby sme mohli hrať skrývačku. Ale prázdniny sme hlavne trávili u našich starých rodičov na dedine. Najviac ma z toho ovplyvnil starý otec, bol taký dedinský remeselník a výtvarník, a mňa fascinovalo, ako vyrezával a kreslil, maľoval, vyrábal nám hračky. Sedávali sme pod čerešňou, okolo nás behali ochočené ovce, ktoré správaním pripomínali skôr dnešných psov. Toto všetko zanechalo vo mne akúsi stopu. Aj keď som vždy mal rád kamarátov, už od detstva som bol introvert, takže som sa často uberal ku kresleniu, legu a animákom a to už vtedy formovalo moju vizualitu.
Dočítala som sa o vás, že ste študovali architektúru. Prečo ste nešli hneď študovať knižnú ilustráciu, keď už od detstva ste rád kreslili?
V tom čase som popravde nad tým vôbec nerozmýšľal. Architektúra ma fascinovala a vedel som, že pri nej viem zlúčiť kreativitu s nejakým matematicko-technickým zameraním. Od nás z gymnázia nikto nešiel študovať umelecký smer. Myslím, že v konečnom dôsledku umenie pre nikoho nebolo zaujímavé, ako keby už nemalo takú hodnotu, minimálne tak som to na škole asi vnímal, či skôr nevnímal vôbec.
Využívate poznatky a skúsenosti zo štúdia architektúry pri ilustrátorskej a grafickej práci?
Neviem, či sa dá povedať, že vyslovene využívam, ale architektúra vo mne zanechala radosť z krásy. Jej štúdium zanechalo vo mne akési premýšľanie, ktoré vo mne možno už navždy ostane. Nie je to nič konkrétne, možno len poznatok, že architektúrou sme neustále obklopovaní a je dôležité, v akom priestore sa nachádzame, že má nejaké pravidlá a dá sa uchopiť. Vtedy som si asi vybudoval presvedčenie, že krása je objektívna, dá sa nájsť a je to proces. Mňa koniec koncov začal viac baviť proces pri kresbe a maľbe, resp. čisto kreatívna časť, lebo práve architektúra zahŕňa mnoho iných, okrem tej kreatívnej. Ale myslím, že ako aj v architektúre platia nejaké základné pravidlá, tak tie isté som začal objavovať aj v umení. Čiže, keď to tak na záver zhrniem, architektúra ma naučila lepšie pozorovať krásu a tú sa snažím teraz viac hľadať aj v ilustrácii.
Ako sa volala prvá kniha, ktorú ste ilustrovali? Koľko kníh ste doposiaľ ilustrovali?
Prvá bola Básničky pre všetky božie detičky. Koľko ich bolo dokopy presne neviem, keď som sa to snažil spočítať tak okolo 16.
Kniha Pac a Bác od Mirky Ábelovej rozpráva príbeh dvoch mačiek, ktoré zažívajú dobrodružstvá a vystrájajú šibalstvá v jednej Mliekarničke. Príbeh dopĺňajú vaše roztomilé ilustrácie. Čítate celú knihu predtým, ako ju idete ilustrovať, alebo len nejakú časť?
Toto zrovna vznikalo tak, že najprv boli len úryvky, ktoré pôvodne nemali byť ani knihou, podľa nich som kreslil ilustrácie, z ktorých sa nakoniec dalo spraviť vystrihovacie divadielko. Potom to nakoniec dospelo do bodu, že by to mohla byť aj kniha, takže sa pridali ďalšie ilustrácie a texty som všetky nejako postupne prečítal. Ale pri väčšine kníh čítam všetko, však nič príjemnejšie na mojej práci nie je 😊. Iba keď sa jedná o dlhé romány a z kapacitných dôvodov nemôžem prejsť všetko, tak vzniká taký malý experiment s úryvkami, ktoré sa viažu na ilustrácie.
Kniha Po stopách poézie pre deti od Dávida Dziaka je zaujímavý sprievodca po čarovnom svete poézie pre malých čitateľov. Kniha má ambíciu naučiť deti čítať básne s porozumením, prehlbovať ich čitateľský zážitok a prebúdzať v nich chuť siahnuť po poézii znova a znova. Čo pre vás osobne predstavuje poézia?
Poézia je skvelá. Nemal som k nej až tak vzťah, ale začalo sa to pár rokov dozadu meniť. Stále nie som žiadny odborník, ale občas si niečo prečítam. Pre mňa je poézia asi niečo ako pieseň. Slová, ktoré sa nedajú uchopiť, a predsa dokážu niekedy vypovedať viac, než celé knihy. Keby som mal opísať, čo znamená pre mňa niečo poetické, tak by to asi bolo niečo, čo vysloví pravdu, ktorú nedokážeme opísať, ale vieme, že je pravdou, alebo môže to byť samozrejme aj veľmi pravdivo vyzerajúca lož. Bez poézie by svet bol jednoducho nudný.
V apríli tohto roku vyšla kniha pokusov s kuchynskými surovinami pre malých bádateľov od Ivany Šušaníkovej s názvom Profesor Tekvička a Števko v domácom laboratóriu. Text sprevádzajú vaše ilustrácie. Skúšali ste aj vy v detstve robiť „vedecké pokusy“? Máte aj vy dušu vedátora?
Áno, dokonca sa odvážim povedať, že fyzika bol môj obľúbený predmet. Keď sa vrátime naspäť k predchádzajúcej otázke, tak búrka plná bleskov a hromov je poézia a určitá, aj keď nie celá pravda za tým, je fyzikálna realita prírodných javov. Čiže pokusy som robil, aj pri ilustrovaní knihy som si spomenul, kde na radiátore bol umiestnený soľný šperk malého Peťka. Mali sme doma dokonca aj taký veľmi amatérsky polo-hračkársky mikroskop a dali sme tam všetko, čo išlo dať.
Ste známy aj tým, že ilustrujete biblické príbehy, biblické hry, ročenky, zamyslenia. Kde beriete pri ilustrovaní takýchto obsahov inšpiráciu?
To vôbec nie je ťažké, som veriaci a kresťanstvo má s ilustrovaním veľmi bohatú históriu. Ale v konečnom dôsledku mi ilustrovanie príde veľmi blízke remeselnej činnosti, kedy sa len snažíte pridať trošku niečoho svojho nového do toho, čo tu už dávno bolo.
Ilustrovali ste aj sériu kresťanských fantasy románov, ktoré napísal katolícky kňaz Vladimír Štefanič. Príbeh opisuje osud muža, ktorý v živote prešiel ťažkými skúškami, no napriek týmto stratám sa naučil hlbšie milovať. Čo vás v živote a tvorbe poháňa vpred?
No a to je práve jeden z románov, ktoré som nestíhal prečítať. Asi je tých vecí, čo ma poháňa vpred veľa. Jednou z nich je určite rodina, manželka, deti a priateľstvá, vzťahy, pre ktoré má zmysel sa nejako posúvať vpred. Takisto som veriaci a viera v Boha ma určite posúva ďalej. A ďalšia vec, ktorú som už spomínal, je krása, ktorá ma fascinuje a udivuje. A ešte moja tvrdohlavosť, tá ma dokáže aj podkopnúť, ale napríklad pri tvorbe mi nedovolí vzdať sa.
Ako vznikajú vaše ilustrácie? Najprv si obrázok nakreslíte ceruzkou a potom ho v počítači v grafickom programe dotvoríte?
Väčšinou kreslím rovno všetko na grafickom tablete, čiže aj skicu robím priamo v počítači, a potom aj finálny obraz, ale stále je to kreslenie rukou. No určite by som chcel viac tvoriť fyzicky, asi ma už tá rýchlosť počítača a všetky tie zjednodušovania unavujú. V poslednej dobe som začal robiť veľkoformátové obrazy, kde sú plné plochy vyšrafované pastelkami a v tej repetícii je pre mňa čaro. V tom, že každý jeden ťah je originálny a nakreslený rukou. Napodobniť to síce AI do určitej dokonalosti za chvíľu asi dokáže, ale nikdy to nebude to isté.
Máte malého synčeka Augustína. Kreslíte si s ním? Aké knihy mu čítate?
On je tvrdohlavý po mne, čiže akonáhle navrhnem niečo spoločné, čo ide z mojej hlavy, aj keď nepriamo, tak to odmietne 😊. Takže kreslíme len raz za čas. Veľmi ho bavilo kresliť na tablete, keď som pracoval z domu, a potom ešte na naše vchodové dvere, ktoré máme natreté zelenou tabuľovou farbou. Knihy mu čítame odmalička, aktuálne má 4 roky a už sme trošku prišli do sféry vplyvu Labkovej. Ale asi je pre nás dôležité, aby v ňom čítanie zachovalo pozitívny vzťah a vedel pomocou neho objavovať nové príbehy a nebál sa ho.
Ilustrovali ste veľa kníh pre malých i veľkých čitateľov. Ktorá kniha je vaša najobľúbenejšia? Ku ktorej sa rád vraciate?
Z tých, čo som ilustroval pre dospelých, sú to určite Archivárky na cestách. Už je na svete aj druhý diel, je to oddychové a dôvtipné čítanie, sú to vlastne také historické fun fakty. Z tých detských kníh je to asi po Stopách poézie, nesmierne ma to bavilo ilustrovať, ale aj nahliadnuť trošku naspäť do detskej poézie, a možno sa aj vrátiť k niečomu, čo som v detstve vynechal. A neviem či otázka bola položená aj všeobecne na knihy, ktoré mám rád, ale v srdci mi ostala kniha od C. S. Lewisa Kým nemáme tvár – pre mňa asi jedna z najkrajších kníh, aké som čítal.
Aj vaša manželka Katka je kreatívna duša, je známa tým, že navrhuje a tvorí odevy. Dočítala som sa, že ste jej navrhli potlač na odevy.
Bolo to asi tak jednoduché, ako keď si poviete, že niečo nakreslíte, potom to vytlačia na látku a niekto z toho niečo ušije. Chceli sme to vyskúšať, či by to fungovalo a aj fungovalo, no nemali sme kapacitu viacej to rozvíjať. Možno sa niekedy v budúcnosti dostaneme k nejakej technike, trošku zaujímavejšej, ako len tlač na látku cez tlačiareň. Modrotlač je napríklad krásna a máme ju historicky v krvi a jej prepojenie so súčasným dizajnom vie byť fascinujúce.
Na akých projektoch momentálne pracujete? Aké sú vaše plány na ďalšie roky?
Teraz som zahrabaný svätými, robím na knihe, kde sú krátke životopisy svätých na každý deň v roku, takže je tam toho vcelku veľa. Ale čo mi tak teraz behá hlavou je autorská kniha, ktorú by som rád spravil, ešte žiadnu za sebou nemám, a preto mám aj trochu strach. Mala by to byť detská kniha. Dúfam, že tým, že to spomeniem v článku, sa to aj naozaj odhodlám urobiť. Čiže uvidím, kam to všetko povedie. Asi by som chcel viac autorsky tvoriť, či už knižne, alebo aj vo forme obrazov, a možno sa mi to aj podarí.
Ďakujeme za rozhovor.
Natália
Prečítajte si všetky články od: Natália Nagyová
