Rozhovor s autorkou Eliškou Tamaškovičovou

Eliška Tamaškovičová je naša regionálna autorka píšuca pre detského čitateľa. Svoju tvorbu zameriava aj na deti so špeciálnou poruchou – dyslexiou. Vo svojej knihe približuje témy ako samota, odlúčenie a funkcia rodiny. V Knižnici Antona Bernoláka ste sa s ňou mohli stretnúť pri prezentácii knihy Mamičkine sivé oči, ale pokojne aj pri vyberaní kníh, keďže so svojou rodinou patrí k pravidelným návštevníkom knižnice.

1. Eliška, čo ťa viedlo v tvojom živote k písaniu? A ako si zakotvila pri literatúre pre deti?

Ako dieťa som nečítala. Nemala som ku knihám vzťah. Napriek tomu som vždy čosi písala, najmä básničky. Časom som však nadobudla pocit, že moje texty nie sú vôbec dobré. A bola to pravda.  Vzťah k slovenčine a slovám som získala na strednej škole, kde sme mali prísnu pani učiteľku, ktorá ma posunula vpred a obnovila moju lásku k slovám. Napriek tomu som čítala minimálne. Moje čítanie sa začalo až po tom, čo sa narodila moja dcéra. Chcela som, aby neprišla o tú možnosť zamilovať si knihy. Rozhodla som sa jej čítať. Každý deň, už ako bábätku sme jej čítali. A vtedy som na sebe začala pozorovať, že začínam byť náročná na výber kníh, ktoré budem čítať. Niekedy sa mi nepáčil príbeh, niekedy záver príbehu, niekedy štylizácia viet… začala som rozmýšľať nad tým, ako by som to urobila ja? Prvý skutočný príbeh sa začal rodiť až po tom, ako som nastúpila do práce k deťom. Spoznala som mnohé príbehy detí a cítila som, že niečo z nich musí byť podané ďalej.

2. Vo svojej práci prichádzaš do kontaktu so zdravotne znevýhodnenými deťmi. Ako vnímaš ich potreby ohľadne čítania a samotnej chuti na čítanie?

Čítanie je celkovo dnes málo obľúbená činnosť medzi deťmi. Zaplavuje ich túžba po počítači, mobile a tablete, knižky neposkytujú neustálu akciu, neustále napätie, vyžaduje aj trpezlivosť a pokoj, ktorý pre deti nie je príťažlivý. Deti majú rady nečakané zvraty. Z vlastnej skúsenosti viem, že ak čítať, tak krátke knižky. Tak to bolo aj u mňa, a tak je to aj u nich. Preto nepíšem obšírne texty s opisom, snažím sa využiť najmä priamu reč, fantáziu a samozrejme delím text na kapitoly, ktoré motivujú dieťa k dočítaniu danej kapitoly, a potom príde aj potešenie z úspechu a oddych. Čo sa týka detí, ktoré majú s čítaním problémy, tie nečítajú rady vôbec. Ony sa veľmi trápia s písmenami, premýšľajú nad tým, ako to prečítať a nie nad tým, čo čítajú. Preto z knihy väčšinou nič nemajú. Čítajú preto, že musia. Chcela som toto ich čítanie uľahčiť, aby ich neodradili malé písmená, ťažké slová, hrubé knihy..

3. Vnímaš v dnešnej dobe potrebu knižníc z pohľadu autorky a pedagogičky?

Určite! Knižnica je úžasná inštitúcia, kde si aj chudobné rodiny môžu dovoliť prísť a byť súčasťou kultúry. Nielen čítaním, ale aj účasťou na rôznych akciách, ktoré knižnica ponúka a to je dôležité. Deti by mali mať prístup ku knihám neobmedzene. Nikdy nevieme, v kom sa čo ukrýva. Ako pedagogička veľmi podporujem akcie venované deťom. Čím viac ich bude, tým to bude lepšie. Mali by sa na tom podieľať aj iní pedagógovia, ktorým záleží na tom, aby si deti zamilovali knihy.

4. Kniha Mamičkine sivé oči je určená aj pre deti s dyslektickou poruchou. Čo ťa viedlo k tomu, aby si knihu prispôsobila dyslektikom?

V práci som sa stretla s mnohými deťmi, ktoré nečítajú dobre. Naša špeciálna pedagogička im upravuje čítanky, aby sa im texty čítali ľahšie. Napadlo mi, že ak by mali takto upravené aj knižky, možno by to niektoré deti motivovalo, aby to skúsili. Zlepšovali sa. Mali by knižky, ktoré sú určené pre ne. Aby vedeli, že nie sú samy, ale že je viac takých detí, ako sú ony. Aby vedeli, že je to v poriadku. Myslím, že ten nápad mi dal sám Boh. Ja som len skúsila urobiť to, čo si želal.

5. Svoje tituly si si vydala ako samovydavateľ (s podporou darcov). Aká to bola pre teba skúsenosť ako začínajúcej autorky? Neodrádzalo ťa to?

Zo začiatku som veľmi dúfala, že sa to podarí. Po pár dňoch som si už nebola taká istá a prišli pochybnosti. Či sa to podarí, či je knižka dosť dobrá, či… Ale moji priatelia to nevzdali a verili vo mňa. Podporili ma ľudia, od ktorých som to ani nečakala. Modlili sa za moju knihu. Necítila som, že by som sa úplne vzdala, iba som mala taký pocit, že to dopadne tak, ako má. A ja to potom prijmem.

6. Ktorá z tvojich prác ťa dokáže viac napĺňať: učiť alebo písať?

Ani jedno mi nepripadá ako moja práca.  Ale priamo môcť deťom pomáhať, niečo ich naučiť, alebo ich iba upokojiť, objať, rozveseliť. To ma napĺňa viac. Lebo to má zmysel práve v tej chvíli a ja to môžem vidieť.

7. Prečo by po tvojich knihách mali siahnuť deti, poprípade ich rodičia?

Nejde ani tak o to, aby siahli práve po MOJICH knihách. Bude skvelé, ak siahnu po akýchkoľvek, ktoré sa ich deťom budú páčiť. Mojimi knihami chcem dosiahnuť dve veci. Po prvé, aby bol príbeh zo života. Aby bol o tom, čo sa môže stať komukoľvek z nás. A po druhé, aby bola knižka príťažlivá aj pre deti, ktoré čítajú menej. Mali by „po nej siahnuť“ možno tí, ktorých sa príbeh nejakým spôsobom dotýka.

8. Máš nejaké túžby, ktoré by si si chcela ako autorka splniť?

Želala by som si, aby som nemusela svoje rukopisy vždy vydávať na vlastné náklady. Resp. s pomocou iných. Bolo by úžasné, ak by mi nejaké vydavateľstvo ponúklo spoluprácu, ktorá by mi pomohla aj s distribúciou. To ale závisí najmä od čitateľov, nakoľko ich moje knihy zaujmú, a či im prinesú príjemné zážitky.

9. Na aké tvoje ďalšie príbehy sa môžeme tešiť?

Okrem prvej knižky Mamičkine sivé oči, mám ešte jeden rukopis pre menšie deti. Je o kocúrikovi Ňufkovi, ktorého prinesie gazda na farmu. Snaží sa nájsť si priateľov. Malý zvedavec hneď zistí, že sliepky na farme sa správajú čudne. Sleduje ich a zistí, že v kuríne majú školu. Kohút mu dovolí zapojiť sa do výučby a on je z toho šťastný. Lenže sliepky nebudú jeho prítomnosťou príliš nadšené. Je to predsa len kocúr, chlpatý a hlúpučký, ale najmä tak veľmi iný. Kniha opisuje správanie sliepok, kocúra a kohúta v rôznych situáciách. Príbeh je samozrejme inšpirovaný reálnym dieťaťom a jeho postavením v triede.

Okrem tohto rukopisu mám rozpísaný ešte jeden, ktorý sa sústreďuje na tzv. „počítačové deti“. Tak im hovorím ja. Táto tematika ma veľmi zaujíma, pretože dnešné deti a ani ich rodičia si s ňou často nevedia dať rady. Už malé deti sú technikou tak pohltené, že nedokážu ovládať vlastné pohyby, myšlienky, či reč tak, ako by na svoj vek mali. Príbeh je o dvoch súrodencoch. Jeden z nich je pohltený vo svete techniky a druhí vo svete kníh. Všetko sa ale zvrtne vo chvíli, keď sa obaja ocitnú v počítačovej hre a budú si musieť poradiť s vedomosťami, ktoré majú, aby sa zachránili. Dúfam, že sa mi príbeh podarí dokončiť, a že bude pre potešenie (i poučenie) mnohých detí aj rodičov.
Na záver by som chcela povedať, že každú z ďalších kníh plánujem určite vydať aj vo verzii pre dyslektikov.

Za rozhovor ďakujeme autorke Eliške Tamaškovičovej.