Rozhovor s predsedom novozámockého atletického klubu Štefanom Straňovským

Štefan Straňovský zasvätil svoj život atletike. Najprv ako talentovaný športovec, neskôr ako tréner a funkcionár. Od roku 1968 je členom novozámockého atletického klubu. V roku 1971 sa stal majstrom Slovenska v skoku do diaľky. Je viacnásobným akademickým majstrom Slovenska a vicemajstrom Československej univerziády. Už viac ako 20 rokov zastáva funkciu predsedu novozámockého atletického klubu, v ktorom sa venuje trénovaniu detí, mládeže a dorastu. V roku 2017 založil s Andreou Jakubcovou Detskú a mládežnícku atletiku, ktorá pôsobí pri Atletickom clube v Nových Zámkoch. V roku 2013 získal ocenenie PRO URBE za rozvoj novozámockej atletiky.

Ako ste sa dostali k atletike?

Ja som sa dostal k atletike, keď sme bývali v Palárikove. My sme tam bývali v kaštieli v tom parku a tam sídlila aj Stredná poľnohospodárska škola. A keď rušili tú školu, nechali tam náradie z telocvične – oštepy, gule, atď. V tom parku bol priestor na behanie, skákanie. My sme to využili, a tak sme sa začali venovať atletike, behaniu, skákaniu. V roku 1968, keď som sa presťahoval do Nových Zámkov, išiel som na ZŠ Devínsku. Tam ma učil telocvikár pán Krasko. A ten ma, samozrejme, zlanáril na atletiku. A tak som sa dostal na štadión a začal som trénovať v atletickom klube – vtedy to bol ešte TJ Elektrosvit Nové Zámky.

Ktorým disciplínam ste sa venovali?

Môj telocvikár na Devínskej pán učiteľ Krasko bol oštepár a chcel ma nahovoriť na hod oštepom. Ale ja som vždy túžil skákať do diaľky, a tak som ho presvedčil, že skok do diaľky je pre mňa lepšia disciplína. Tak som sa začal venovať skoku do diaľky. V tej dobe pôsobili v klube tréneri pán Ťúkoš, pán Petrovič, ktorí sa nám venovali. Boli sme taká silná skupina dorastencov – Július Ivan, môj brat, Jano Mikušinec. Julo Ivan to z nás najďalej dosiahol, ten sa dostal až na olympiádu do Moskvy.

Koľko ste mali v tej dobe rokov?

Keď som sa prišiel do Nových Zámkov, mal som 12 rokov. To som súťažil v kategórii starší žiak. Postupne som sa ako 15-ročný dostal do kategórie dorastu. Vtedy sme už mali celkom slušnú výkonnosť. Vtedy som sa aj stal majstrom Slovenska v skoku do diaľky.

Kam viedli vaše kroky ďalej?

Na strednú školu som chodil do Šurian na Strednú poľnohospodársku školu. Stále som trénoval v klube TJ Elektrosvit Nové Zámky. Po maturite som išiel do Nitry na Vysokú školu poľnohospodársku. Tam bol klub Slávia VŠP Nitra. Jeden rok som pretekal za nich. Potom sa Slávia VŠP Nitra zlúčila do Stavbáru Nitra. Takže tých 5 rokoch počas vysokoškolských štúdií som pretekal za tento klub. Tu som dosiahol aj najlepšie výsledky. Okrem skoku do diaľky som skákal, samozrejme, aj trojskok, a keď boli súťaže družstiev, behal som 200 m, skok do výšky.

Ako sa dostali k trénerskej práci?

Po tom, čo som skončil vysokú školu, som rok pôsobil v klube Dukla Praha. To bolo v rámci základnej vojenskej služby. Tam som získal veľa skúseností, čo sa týka trénovania. Mal som možnosť vidieť, ako trénujú vrcholoví atléti, získal som tam veľa skúseností. No a keď som sa vrátil do Nových Zámkov, zopár rokov som ešte súťažil. Neskôr som absolvoval aj trénerské kurzy, mám trénerský kurz II. kategórie a postupne som viedol krúžok na školách. Najprv som bol na Hradnej škole u pána Hrušovského. Postupne som pôsobil ako tréner, venoval som sa väčšinou tým skokanským a šprintérskym disciplínam. Potom som sa stal predsedom Atletického clubu v Nových Zámkoch, kde zastávam túto funkciu už vyše 20 rokov. V roku 2017 sme s Andrejkou Jakubcovou založili skupiny detskej a mládežníckej atletiky, ktorá pôsobí pri Atletickom clube v Nových Zámkoch. V detskej kategórii sú deti od 5 do 11 rokov, od 12 rokov sú mládežníci, starší žiaci, dorastenci, juniori atď. Takže máme takú veľkú skupinu, ktorú vedieme s Andrejkou aj s mojím synom. Zhruba to činí 50 – 60 detí. Tých najmenších je najviac. Máme patronát aj nad MŠ Széchényiho, kde pripravujeme dve triedy predškolákov, tam je 20 detí v jednej triede. Väčšina detí z tejto škôlky ide na ZŠ Mostná, s ktorou tiež spolupracujeme, lebo tam vedieme krúžok, takže spolupráca s nimi pokračuje naďalej.

Čo vám v živote dala atletika?

Športom človek získa určitú cieľavedomosť, vytrvalosť, disciplínu. Tie ciele sa dajú získať iba tvrdou prácou, takže som musel na sebe pracovať. Skúmal som rôzne tréningové prostriedky. Samozrejme, človek keď športuje, musí sa správať fair play, dodržiavať určité pravidlá.

Čo odporúčate rodičom, ktorí zavažujú, že by dali svoje deti na atletiku?

V dnešnej dobe sú rodičia už uvedomelejší, ako v minulosti. Vidia, že deti veľa sedia za počítačom a chápu, že je potrebné, aby športovali. V prípade už 4 – 5 ročných detí by som odporučil rodičom, aby najprv naučili deti plávať, potom, aby ich dali na 1 – 2 roky na gymnastiku, nech získajú istú obratnosť a no potom by mohla nasledovať tá atletika. Atletika je taký všeobecný šport, kde sa rozvíja rýchlosť, sila, obratnosť a vytrvalosť. Po absolvovaní 3 – 4 rokov v atletike, keď dosiahne dieťa 11 rokov, vtedy by si mohlo vybrať nejaký šport, ktorý sa mu páči. Tu u nás dostane dieťa základy a tú špeciálnu časť si môže rozvíjať v hocijakom inom športe.

Ďakujeme za rozhovor.