Rozhovor s autorkou Nicol Hochholzerovou

Nicol Hochholzerová je mladá slovenská autorka, študentka grafiky na Akadémii umení v Banskej Bystrici. V roku 2021 debutovala netradičnou novelou Táto izba sa nedá zjesť, za ktorú získala ocenenie Mladý tvorca od Nadácie Tatra banky a ktorá bola zaradená medzi 10 najlepších kníh v cene Anasoft litera 2022. Za svoju tvorbu získala ocenenia v mnohých literárnych súťažiach.

Pani Hochholzerová, v roku 2021 ste debutovali novelou Táto izba sa nedá zjesť. Ako by ste ju charakterizovali? A čo vás viedlo k jej napísaniu?

Necharakterizovala by som ju najradšej nijako. Keby som to dokázala zhrnúť do troch viet, znamenalo by to, že nebolo nutné, aby o tom existovala celá kniha. A ak to niekoho zaujíma, je to predsa len namiesto mňa, ale nie mnou, zhrnuté na obale knihy. A čo ma viedlo k jej napísaniu? To, že som chcela, že ma to náramne bavilo a že som asi myslela len na to písanie, trošku možno na to vydanie a asi chvalabohu nie na to, že to niekto bude aj čítať, pretože potom by som to asi nenapísala vôbec.

Za tento titul ste získali ocenenie Mladý tvorca od Nadácie Tatra banky. Bola táto vaša kniha pochopená verejnosťou tak, ako ste ju chceli podať svetu?

To je ťažko povedať, asi to bude individuálne od čitateľa resp. čitateľky. Nerada by som zovšeobecňovala, aby som neurazila tých, ktorí to pochopili. Ale musím priznať, že často došlo k nedorozumeniam, bohužiaľ. Samozrejme, je možné, že to bola chyba aj na mojej strane.

Dočítala som sa o vás, že študujete grafiku. Čomu sa ešte okrem literárnej tvorby a grafiky venujete?

Niekedy sa čudujem, že mám čas sa venovať vôbec týmto dvom odvetviam. A možno v skutočnosti ani nemám, ale veľmi nerada by som si medzi nimi vyberala. Takže sa obávam, že sa okrem literárnej tvorby a grafiky venujem už „len“ tomu, aby som zostala nažive, aby som sa najedla, upratala, zabezpečila praktické záležitosti, a v absolútne krajnom prípade si občas aj oddýchla.

Aký máte názor na automatické písanie a skúšali ste už túto metódu? (voľný tok myšlienok – pozn. red.)

Nie. V tom zmysle, že som si ešte nikdy nesadla a povedala si: tak, dnes idem vyskúšať túto konkrétnu metódu, tak pre mňa jednoducho písanie nefunguje. Zároveň však to, o čo sa pokúša metóda automatického písania, možno vnímam ako akýsi ideálny stav – keď sa tok myšlienok nezasekáva, nepotkýna o jednotlivé slová a vetnú skladbu, keď to zrazu plynie tak trošku samo od seba.

Aké sú vaše ďalšie literárne ambície a kam by ste sa chceli vo svojej tvorbe posunúť?

Ja sa snažím nemať žiadne ambície – tie sa totiž všeobecne ľuďom naplnia len málokedy. Sú isté záležitosti, ktoré by ma možno potešili, ale snažím sa na nich nelipnúť. Trošku to možno plynie z toho, že som neuveriteľne poverčivá, bojím sa, že akonáhle nejaké želanie alebo ambíciu vyslovím nahlas, stratí niečo zo svojho kúzla. A posunúť v tvorbe? Nemyslím si, že sa v tvorbe dá vedome posúvať, respektíve že by mal byť cieľ stále ísť vpred a nahor. Niekedy sa treba aj potknúť, vytvoriť aj niečo zlé, aby potom človek dokázal vytvoriť niečo lepšie. A to je možno práve to, čo by som v skutočnosti chcela – nebáť sa nedokonalostí.

Ďakujeme za rozhovor.

Od autorky si môžete v knižnici požičať titul: Táto izba sa nedá zjesť.

Titul nájdete na oddelení rodinnej knižnice.