Balla je novozámocký rodák a úspešný autor, ktorý má na svojom konte dvanásť kníh, niektoré z nich boli preložené do viacerých jazykov. Ako sám o sebe tvrdí, hoci jeho knihy nie sú určené takmer pre nikoho, do každej svojej knihy sa snaží vložiť čo možno najúprimnejšiu výpoveď.

Pán Balla, ste oceňovaný autor, vydali ste viac ako desiatku kníh, za všetky spomeniem Leptokaria, Outsideria, De la Cruz, V mene otca, Veľká láska, Medzi ruinami. Kedy ste začali písať a čo vás k tomu viedlo?

Začal som písať na gymnáziu, s vedomím, že je to zbytočné, lebo nič z toho sa nebude dať publikovať. Bol totiž socializmus, pre mňa jednoznačne doba temna, darmo ju dnes zasa chcú mnohí premaľovať naružovo. Ale aspoň som sa cvičil v komponovaní viet. Hoci to boli iba také slohy, napokon, šlo naozaj o školské slohové práce, no plnili svoj účel, pani učiteľke sa páčili. Skutočne som sa pustil do písania – a povedzme, že aj do života – začiatkom deväťdesiatych rokov. V tom čase sa ešte zdalo, že spisovateľstvo niečo znamená, že nebodaj je takto možné dosiahnuť slávu a tým zamaskovať svoje strašné handicapy.

Aký je váš obľúbený literárny žáner?

V minulosti to bola najmä poviedka a román, lenže medzičasom čoraz viac čítam veci skôr faktografické, ale také samozrejme nepíšem. Ak vôbec píšem, tak krátke a veľmi krátke poviedky, až je neraz ťažké uhádnuť, že to vôbec poviedky sú. Zároveň mám v úmysle dať dokopy čosi ako román, ale nie normálny, dejový, príbehový, konvenčný, pútavý, hitparádový, skôr čosi, čo je potrebné mať v knižnici stále poruke, tu i tam po tom siahnuť a na hociktorej strane to otvoriť a nájsť tam ohromne múdre veci.

Pre koho sú vaše knihy určené?

Takmer pre nikoho. Na upresnenie spomeniem tvrdenie Jacka Bukowského z Poľska, ktorý kedysi dávno objavil moje knihy, a keďže to bol okrem iného prekladateľ, kým ešte žil, prekladal ich do poľštiny. Pochopiteľne, teraz to už nerobí. No a on mi povedal, že v „obrovskom Poľsku“, ktoré má asi 38 miliónov obyvateľov, je moje písanie zaujímavé tak približne pre 5 tisíc čitateľov, takže tu u nás, v tomto štátiku, analogicky, zaujímam nanajvýš päťsto ľudí. To číslo je možno nadsadené. Ale dúfam, že z tých domnelých päťsto sú aspoň dvaja – traja z Nových Zámkov.

Ktorá z vašich kníh je vám najbližšia?

Každý autor zvyčajne tvrdí, že tá posledná, poviem to aj ja, čiže Medzi ruinami. Ale zároveň by som z tých dvanástich uviedol ešte aspoň tri ďalšie.

Vaša kniha s názvom Veľká láska sa stala knihou roka 2015. Rozprávač príbehu nevie uchopiť svoj život do vlastných rúk, tápe, umára sa, bojuje sám so sebou i so svojím postavením v spoločnosti. Čerpali ste pri písaní tejto knihy aj z vlastných skúseností?

Z ničoho iného nikdy nečerpám. Popis Veľkej lásky je popisom všetkých mojich kníh. Ale práve táto je jedna z tých, ktoré by som zaradil medzi tri či štyri moje najlepšie. A to možno zároveň znamená: medzi tri či štyri najlepšie slovenské knihy, ale rozhodne nie pre každého.

Takže v tejto knihe je vaša výpoveď najúprimnejšia?

Absolútne najúprimnejšia výpoveď je v každej mojej knihe, v danej chvíli, za daných okolností, ale nie každá moja kniha sa vydarila.

Málokto možno o vás vie, že ste boli súčasťou 1. antológie slovenského hororu s názvom Farby strachu. Ako prišlo k tejto spolupráci?

Nespomínam si. Niekto ma oslovil, neviem už, kto. Vtedy som si úplne naivne prehľadal tie svoje vtedajšie písačky a našiel som čosi, čo som považoval za horor. Ale v skutočnosti za horor považujem všetky moje poviedky, všetky moje texty, lebo nie sú o ničom dobrom alebo príjemnom, aj keď to na horor samozrejme ani zďaleka nestačí, na horor ešte treba aj to, aby sa niekto poriadne vyľakal, no nielen protagonisti príbehu, vyľakať a báť by sa mali čitatelia. V prípade mojich textov sa zla a nešťastia nikto neľaká, zlo a nešťastie sú v mojich knihách samozrejmosti, ktoré by nemali nikoho prekvapovať.

Na akom projekte momentálne pracujete?

Na žiadnom. Ale budem. Po knižke Medzi ruinami som najprv rok oddychoval v kaviarňach, pivárňach, na čítačkách, besedách a tak podobne.

Ale teraz už mám dojem, že prichádza chuť písať, napríklad niečo, čo teda nazývam román, iné označenie sa nehodí, na poviedku by to bolo pridlhé. A bude to viac-menej o akomsi fakt čudnom úrade a úradníkoch. Na tých pár postáv, ktoré pri tom použijem, „navešiam“ množstvo úvah, sentencií, pochybností, zmätkov, hnevov, rôznych postrehov – tak sa to robieva. Nie je vylúčené, že sa budem iba opakovať, no možno sa aj nasmejeme, hoci zasa len cez slzy.

Čo robíte, keď nepíšete?

Keď nepíšem, som zvyčajne v práci. Tam robím iné veci, ale tiež súvisia s textami, hoci majú iný obsah a určenie. Bude to znieť čudne, no keď nepíšem, zúfam si z toho, že nepíšem, a tak na písanie stále myslím. Takže teraz som si v podstate zúfal vkuse vyše roka, toto obdobie sa však skončilo.

Ďakujeme za rozhovor.

Od autora si môžete v knižnici požičať tituly: Outsideria, Leptokaria, Gravidita, Tichý kút, Unglik, De la Cruz, Cudzí, V mene otca, Oko, Veľká láska, Je mŕtvy, Medzi ruinami.

Tituly nájdete na oddelení rodinnej knižnice a regionálnom oddelení.

Natália

Prečítajte si všetky články od: Natália Nagyová

Zdriaďovateľom knižnice je Nitriansky samosprávny kraj Mesto Nové Zámky InfoLib Fond na podporu kultúry národnostných menšín Fond na podporu umenia Slovenská knižnica pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči Knižnično-informačný systém DAWINCI InfoGate Partnerská knižnica Národnej rady SR Sídlo je prístupné podľa štandardov Blind Friendly
Odoberajte Newsletter