Rozhovor so Zuzanou Valkus – Súkenníkovou

Zuzana Valkus – Súkenníková je ochotnícka herečka, režisérka, dramatička a kostymérka. V divadle Paradox pôsobí od roku 2000. Za ten čas stvárnila množstvo zaujímavých postáv a inscenovala viacero originálnych inscenácií. Ako sama hovorí, keby nebolo divadla, nezoznámila by sa s manželom, nemala by druhú dcéru a prvá by nevyrastala v divadelnom prostredí, ktoré ju veľmi bavilo už od malička.

Pani Valkus – Súkeníková, skúste nám povedať, čo vás v detstve formovalo? Hrávali ste sa už v detstve na divadlo?

Absolútne nie :). Ako tretiačka som začala písať básničky, a hlavne som veľa, veľa čítala.

Dočítala som sa o vás, že ste vyštudovali zootechniku na SPU v Nitre a neskôr aj

pedagogickú fakultu na UKF – aprobácia anglický jazyk. Prečo práve tieto odbory?

Zootechniku vlastne náhodou a angličtinu kvôli mojej práci, kedy naša škola potrebovala odborného učiteľa biológie a anglického jazyka kvôli bilingválnemu vyučovaniu.

V Divadle Paradox pôsobíte už od roku 2000. Ako ste sa k divadlu dostali?

Najprv cez kolegu v práci, a potom bližšie cez manžela, ktorý v divadle už vtedy pôsobil.

V divadle pôsobíte ako herečka, režisérka, dramatička a kostymérka. Ktorá z týchto polôh vám najviac sedí?

Tak sa mi zdá, že najviac dramatička – ak tým teda myslíme dramatizáciu textov a kníh do formy scenára. Kostymérka je asi silné slovo – zväčša mám predstavu o kostýmoch a zväčša sú jednoduché a je ich ľahké vyhrabať v skriniach alebo kúpiť; pre moju poslednú hru Legenda o Netvorovi by sa však moje predstavy nedočkali zhmotnenia, keby nebolo Sašky Stankovej, ktorá je neskutočne kreatívna v mnohých oblastiach a naviac, na rozdiel odo mňa, veľmi zručná vo výtvarných a ručných prácach. Netuším, ako mi napadlo režírovať, v Paradoxe je veľa hercov s bohatšími skúsenosťami, tak len dúfam, že to odo mňa nie je veľmi trúfalé a trochu mi to aj ide. Pravdaže prvé bolo hranie, na čom ma veľmi baví možnosť pretaviť sa do životov, charakterov a polôh, ktoré nie sú mne vlastné. Vo všeobecnosti ma veľmi baví práca so slovom.

Režírovali ste viacero zaujímavých inscenácií, ako napr. Teória kráv, Prerušenie, Klazicky, Dobrodružstvo smrtí (alebo Ako samovrahovia Smrti do kapusty liezli). Podľa čoho si vyberáte, čo budete inscenovať?

Viac menej si témy vyberú mňa – kniha ma osloví a počas jej čítania mi nabiehajú predstavy, ako by to vyzeralo na javisku, ktoré postavy či dejové línie nechať a ktoré vynechať, čo naopak dodať…

Koncom februára mala premiéru vaša najnovšia inscenácia Na koniec sveta – ide o silný príbeh izraelskej matky, ktorej syn je pred skončením povinnej vojenskej služby. Aké je posolstvo tejto hry?

Ja som zástancom názoru, že divák si má sám vybrať posolstvo – je to ako s literatúrou: nie je dôležité, čo tým chcel autor povedať, ale čo dané dielo hovorí prijímateľovi textu.

Dalo by sa o vás povedať, že ste divadelná rodina, nakoľko váš manžel aj dve dcéry sa realizujú v divadle. Čo pre vašu rodinu znamená divadlo?

To je asi otázka zvlášť pre každého. Ale keby nebolo divadla, nezoznámila by som sa s manželom, nemala by som druhú dcéru a prvá by nevyrastala v divadelnom prostredí, ktoré ju veľmi bavilo už od malička.

V divadle vystupujete aj v provokatívnej inscenácii s názvom Intímny zemepis ženy. Ide o hru, ktorá odhaľuje ženské lono v rôznych podobách. Ako by ste vy charakterizovali ženu? Aké rady by mala podľa vás odovzdať matka svojim dcéram pred vstupom do dospeláckeho sveta?

Fíha, to nie je ľahká otázka. Spomínam si, ako mi manžel na začiatku vzťahu povedal, ako obdivuje ženy, že sú to úžasné bytosti a keby boli na svete len ženy, neboli by žiadne vojny. Neviem, či je to úplne tak, ale určite, keď príroda zariadila, že žena je tá, ktorá je schopná dieťa vynosiť, porodiť, vychovať… asi vedela, prečo to robí. Inak nemám rada charakterizáciu ľudí podľa pohlavia, skôr podľa povahy. A rady? Ži a nechaj žiť, buď šťastná, nerob nikomu to, čo nechceš, aby iní robili tebe; a hlavne pocit, že sú milované a že keď niečo naozaj budú chcieť, dokážu to.

Akých 5 vecí máte na svete najradšej?

Táto otázka je nádherná. Ale len 5? Skúsim to teda zhrnúť. Milujem prírodu, čítanie, divadlo, turistiku, cestovanie.

Aké sú vaše plány na najbližšie obdobie a kde sa vidíte o 10 rokov?

V najbližšom období plánujem hlavne poľaviť, nakoľko som si toho nabrala trochu veľa, a venovať sa sama sebe, dopriať si psychohygienu. O 10 rokov… Hm. Celkom by bolo fajn, keby som bola približne tam, kde teraz: vo svojom dome, vo svojej záhrade, s tými, ktorých ľúbim, zdravá, so psíkmi na prechádzke, na túre, na chalupe, s knihou pri šálke čaju, s nejakými nápadmi v hlave a na doskách, ktoré znamenajú svet.

Ďakujeme za rozhovor.