Rozhovor so spisovateľkou Veronikou Homolovou Tóthovou

Veronika Homolová Tóthová je novinárka, režisérka a spisovateľka, za svoju prácu získala niekoľko novinárskych ocenení, okrem iného aj titul spisovateľka roka. Natočila 15-dielny dokumentárny seriál Neumlčaní, štyri celovečerné dokumenty a vydala dva knižné bestsellery Mengeleho dievča a Mama milovala Gabčíka. Vo svojich dokumentoch a knihách zaznamenáva osudy ľudí, ktorí prežili koncentračné tábory alebo komunistické prenasledovanie, pretože, ako sama hovorí, neskôr už nebude mať kto rozprávať ich príbehy.

Prečo ste sa rozhodli, že budete dokumentovať osudy ľudí, ktorí prežili nacistické peklo, alebo komunistické väzenie a prenasledovanie?

Pretože ich považujem za najdôležitejšie príbehy 20. storočia, ktoré dodnes ovplyvňujú našu prítomnosť. Aj keď si myslíme, že história je to, čo sa stalo pred 80 – 100 rokmi, že to zostalo tam, ono to tak nikdy nie je. Všetko, čo sa stalo v histórii, nás dodnes ovplyvňuje. A to, ako sme sa s tým vysporiadali, ako sme sa k tomu postavili, nám determinuje to, ako žijeme teraz.

Natočili ste 15 dielny dokumentárny seriál Neumlčaní, štyri celovečerné dokumenty, viac ako 70 reportáží o osude ľudí v obdobiach neslobody a vydali dva knižné bestsellery. Predpokladám, že ste vyštudovali žurnalistiku?

Nie. Ja mám vyštudovanú sociálnu pedagogiku a odbor postpenitenciárna starostlivosť, to je vlastne starostlivosť o ľudí prepustených z výkonu trestu.

A tam vznikla tá myšlienka?

Keď som chodila na gymnázium, mali sme v poslednom ročníku latinčinu. Manžel mojej profesorky latinčiny v tej dobe rozbiehal mestskú televíziu v Lučenci. Ochorela im moderátorka a potrebovali rýchlo záskok. Oslovili teda mňa. Ja som tam ten mesiac približne chodila na záskok. A potom som si hovorila, že takúto nudnú prácu, kedy mne niekto niečo napíše a ja to mám prečítať, robiť v živote nebudem. Ale nakoniec sme sa dohodli na ďalšej spolupráci. Ja som vtedy ešte hrávala basketbal a poznala som všetky športy, ktoré v Lučenci boli – futbal, futsal, hokej, basketbal. Ten sa hrával na najlepšej úrovni, vtedy to bola prvá liga. Robila som pre nich športovú redaktorku. A potom postupne z tej mestskej televízie poodchádzali ľudia, lebo potrebovali živiť rodiny a v deväťdesiatych rokoch bolo bežné, že ste mesiac, dva, tri nedostali výplatu. Ja som bola študentka, takže som tam zostala sama. Dva roky som tú televíziu robila celú sama, dokonca som mala kameru na diaľkové ovládanie, aby som sa vedela pred ňu postaviť a pustiť si to. Ale bola to veľká škola a potom si ma vlastne všimli v TV Joj a pozvali ma do tej televízie. Cestou som mala nehodu, nabúralo do mňa iné auto a vtedy som si povedala, že to je znamenie, že ja do tej Bratislavy nejdem. To sa stalo v sobotu. A v pondelok pre mňa z tej televízie prišli, vypýtali ma od mojich rodičov a odviedli ma do Bratislavy a už som tam zostala.

Kedy nastal ten moment, že ste si povedali, že sa idete venovať príbehom ľudí, ktorí prežili nacistické peklo, alebo komunistické väzenie a prenasledovanie?

Pracovala som v spravodajstve, prvých päť rokov na politických témach. Pre mňa bolo hrozne frustrujúce vidieť, že hoci robíte na reportáži deň – dva, niekedy aj týždeň, keď sú to zamotané veci, odvysielate ju večer a ráno je stará. Ráno môžete začať odznova. A keď sme mali tú profesionálnu techniku a tých dobrých kameramanov a strihačov, tak som si povedala, že chcem robiť aj niečo, čo má trvácnejší výsledok. A išla som za mojím šéfom, že či by som teda vo voľnom čase mohla zaznamenávať príbehy takýchto ľudí. Najprv to boli rozhovory a potom sme z nich postupne začali strihať filmy.

Prečo ste si vybrali príbehy práve týchto ľudí? Prečo nie ľudí prepustených z výkonu trestu a tým by ste nadviazali na svoje vysokoškolské štúdium?

Mala som to šťastie, že som vyrastala v rodine, kde bol prítomný prastarý otec. Môj apapa, ako som ho volala, sa narodil v roku 1905 a prežil celé 20. storočie. Zomrel až na Vianoce v roku 1999 ako 94 – ročný, ja som mala v tej dobe 19 rokov. Strávili sme spolu takmer 20 rokov a mali sme dosť času sa spolu rozprávať. Hoci, dnes mám pocit, že ho bolo dosť málo. Bol učiteľ. A on ma naučil, že to najdôležitejšie, z čoho sa vieme najviac naučiť je, čo nám vie najviac ukázať, čo je pre nás najprirodzenejšie, je príbeh. A či sa nám to páči, alebo nie, žurnalistika je vždy o tom ťažkom, o tom zlom. O tých dobrých príbehoch je toho vždy oveľa menej. Aj menej ľudí zaujímajú. Vždy to bolo tak, že noviny si ľudia otvárali na strane, kde
bola čierna kronika. Vždy chceli vedieť, čo sa stalo, komu sa stalo, ako sa stalo. A tieto príbehy 20. storočia, hlavne z obdobia neslobody či už nacistickej alebo komunistickej, nám ukazujú na konkrétnych príbehoch ľudí, ktoré si vieme predstaviť, že by sa stali nám, aké dôležité je o tú slobodu neprísť. Aké je to esenciálne pre to, aby ste mohli žiť život tak, ako si ho predstavujete, ako ho zvládate, ako ste schopný si ho vybudovať, ale môžete to stále robiť vy. Nebude vám nikto iný diktovať, ako to má byť.

Pri tvorbe dokumentov ste spolupracovali s ľuďmi, ktorí prežili nepredstaviteľné hrôzy. Ako ste sa s týmito traumatickými a bolestivými výpoveďami dokázali vysporiadať?

Pre mňa to nie je ťaživé. Je to pre mňa ťažké s nimi nakrúcať, často sa mi stane, že pritom plačem, ale to musím vedieť, či si to viem pri tom človeku dovoliť. Sú respondenti, ktorí sami neplačú, hoci vidím, že je to pre nich veľmi ťažké a pri nich sa nesmiete rozplakať, pretože by to mohlo zastaviť celé ich spomínanie. Sú takí, s ktorými môžete plakať spolu, ako s pani Violou. Napriek tomu, že je to ťažké, že na tých besedách sa mi stane, že je to pre mňa stále citlivé a dojímavé a teda ujde mi slza, spomienka na všetky tie rozprávania, na všetky tie hodiny v aute, keď sme niekoho viezli na miesta, kde bol väznený, či už to bol koncentračný tábor, alebo väzenie z päťdesiatych rokov, stále je to pre mňa tak veľký dar. Veľmi si vážim, že tí ľudia sú schopní a ochotní, o tom, čo prežili, o tom najťažšom, najstrašnejšom, najponižujúcejšom hovoriť. Nie je to pre mňa ťaživé, nie je to niečo, pri čom si hovorím, že natočím ešte jeden film a viac už nezvládnem. Ja dúfam, že ich natočím ešte toľko, koľko sa bude dať, pretože dnes už máme na Slovensku možno 200 preživších holokaustu a všetko sú to ľudia, ktorí ho prežili ako deti. Niektorí mali vtedy iba rok alebo dva. Čiže tie ich spomienky na to obdobie sú samozrejme buď nijaké, alebo len sprostredkované. Ešte stále tu máme našťastie relatívne niekoľko desiatok ľudí, ktorí prežili tie kruté päťdesiate roky a o tom sa hovorí ešte menej, pretože ľudia majú ešte väčší sentimentvoči obdobiu neslobody počas vlády komunistickej strany ako počas nacizmu alebo klérofašizmu. Lebo to považujeme takmer všetci za zlo, obdobie dejín, ktoré sa nemalo stať a ktoré veľmi ublížilo vybraným skupinám obyvateľstva. Či už to boli Židia, Rómovia, inak sexuálne orientovaní, prípadne veľmi silní politickí odporcovia. Veď naozaj prvý koncentračný tábor nevznikol pre nikoho iného len pre politických odporcov, keď hovoríme teda o koncentračnom tábore v Dachau. To obdobie neslobody počas vlády komunistickej strany vnímame veľmi osobne, lebo sme v ňom často vyrástli. Nechceme si pripustiť, že by v tom období, na ktoré spomíname ako na svoje krásne detstvo alebo mladosť, mohlo byť niečo tak hrozné a kruté, ako sa v päťdesiatych rokoch dialo. Ja som hovorila s človekom, ktorý bol väznený aj počas nacizmu v koncentračnom tábore a aj počas komunizmu v pracovnom tábore uránových baní. A hovoril mi, že jediný rozdiel medzi táborom nacistov a komunistov bol v tom, že komunisti nepoužívali plynové komory.

Žijeme v dobe hoaxov a dezinformácií, popierame veľa historicky a vedecky podložených vecí. Prečo stále niekto popiera hrôzy nacistického režimu či hrôzy, ktoré sa diali v období neslobody počas vlády komunistickej strany?

Pretože nie sme ochotní prevziať spoluzodpovednosť za to, že sme v tom režime žili a stále si myslíme, že keby prišiel režim, ktorý má niekomu ubližovať, že by sme mali dosť sily sa voči nemu všetci postaviť a nedovolili by sme ho. Naša skúsenosť z histórie ale je, že sa nám to dvakrát stalo a nie sme tak silní, aby sme si mohli takto veriť, že by sme boli všetci schopní sa proti tomu režimu postaviť. A to je aj základ tých totalitných režimov. Im netreba presvedčiť všetkých, im stačí presvedčiť veľmi odhodlanú menšinu, ktorá tú druhú časť tohto spektra – tých mlčiacich a čakajúcich, ako sa to vyvinie, zastraší, umlčí. To je o tom, že my máme stále pocit, že už sme predsa vyspelí, už je 21. storočie, keby sa takáto totalita mala akýmkoľvek spôsobom vrátiť, musí prísť niekto múdrejší, niekto spravodlivý, niekto rozhľadený, kto povie a dosť a zastaví to. To sa nestane. Tým múdrym, rozhľadeným a spravodlivým musíme byť my všetci.

Aké máte plány na ďalšie obdobie? Kde sa vidíte o 10 rokov?

Chcem byť dobrá mama. To by som chcela dokázať. Dúfam, že sa mi to raz podarí, resp. že raz mi moje deti odpustia všetky chyby a budú hrdé na to, čo sa mi podarilo v súvislosti s nimi. A čo sa týka práce, chcela by som zaznamenať príbehy všetkých, ktorí ešte chcú rozprávať, tak, aby oni boli spokojní s tým, ako je ten ich príbeh zaznamenaný. Pretože my si musíme uvedomiť, že je to stále ich príbeh, on nie je náš, my môžeme byť len veľmi vďační, že ten človek je ochotný o tom svojom najhoršom utrpení a najväčšom ponížení nám porozprávať tak, aby sme ho dokázali aspoň trocha pochopiť a možno sa vďaka tomu dokázali vzoprieť ďalšiemu zlu, lebo nechceme, aby sa to stalo nám a našim deťom. A chcela by som napísať ešte aspoň dve knihy o dvoch príbehoch, ktoré sú pre mňa veľmi silné a dojímavé. Mne sa napríklad nikdy nestalo na žiadnej besede, že by mi niekto povedal, že si myslí, že holokaust nebol. Ale veľakrát sa mi stalo, že sa postavil niekto a povedal: „No, ale to predsa tí vládni predstavitelia museli a Tiso zachraňoval Židov.“ Toto je príbeh rodiny, kde obidvaja rodičia mali takzvanú výnimku. Čiže im nehrozila deportácia. On bol lekár, ona bola vyštudovaná farmaceutka. Tých bolo na Slovensku málo. Napriek tomu vojnu prežila iba mama a mladší syn. A keď ich v Bergen-Belsene Briti oslobodili, ten chlapček mal osem rokov a deväť kíl. A posledné dva dni ho jeho nevládna mama, ktorá sa už nevládala postaviť, celou silou držala buď v náručí, alebo keď sa jej nejakým spôsobom vytrhol, lebo ani on už nevládal chodiť, len sa plazil, tak ho chytila za nožičku a nedovolila mu ísť sa napiť z veľkej protipožiarnej nádrže, ktorú mal každý koncentračný tábor a on na ňu kričal, pusti ma, ja som smädný! A ona ako lekárnička vedela, že sa z tej vody nesmie napiť, lebo tam plávali ľudia, ktorí umreli na týfus. Každú minútu čakala, že už do toho tábora niekto príde, oslobodí ich a privezie vodu. A nepustila ho.

A prišla nakoniec pomoc?

Prišla. Zachránili ich a z chlapca sa neskôr stal uznávaný vedec v oblasti imunológie, ktorý pracoval s dvomi nositeľmi Nobelovej ceny.

Ďakujeme za rozhovor.

Od autorky si môžete u nás v knižnici prečítať knihy Mengeleho dievča a Mama milovala Gabčíka. Nájdete ich na oddelení rodinnej knižnice a oddelení odbornej literatúry.