Rozhovor so scenáristom a režisérom Mariánom Mikušom

Marián Mikuš je textár, hudobník, scenárista a režisér pochádzajúci z Nových Zámkov. Je autorom veľkého množstva divadelných projektov pre deti i dospelých. V súčasnej dobe pôsobí ako učiteľ v Novej Dubnici, kde s deťmi z prvého stupňa základnej školy každoročne nacvičuje muzikál. Jeho vzorom básnika a recitátora je Václav Strejček – regionálny autor a zakladajúci člen Literárneho klubu GENERÁCIE, s ktorým spolupracuje niekoľko rokov. Po svojom autorskom večeri v knižnici nám pootvoril dvere do svojho súkromia.

V súčasnosti žijete v Trenčianskej Teplej, pomerne ďaleko od vášho rodného mesta – Nových Zámkov. Čo bolo alebo kto bol tým dôvodom, ktorý vás zavial práve tam?

Manželka. Viete ako je to: „Neďaleko od Trenčína, býva krásna Romana…“ nerýmuje sa to síce, ale je to pravda.

Ako si spomínate na svoje detstvo a roky prežité v Nových Zámkoch?

To boli predovšetkým starí rodičia v štvrti Za tromi mostami. Bývali od seba asi 300 metrov – tí z otcovej aj tí z maminej strany. Takže ak niekde bol obed, ktorý mi nechutil, prebehol som k druhým. Detstvo bolo bohaté menu.

Dozvedela som sa, že ste učiteľom na ZŠ v Novej Dubnici. Vždy ste sa chceli venovať tejto profesii? Prečo ste si zvolili učiteľstvo?

Ako hovorí Milan Markovič: „Komenský bol učiteľ národov a ja som bol učiteľ náhodou“. Roky rokúce som tápal v otázke profesijnej profilácie. V učiteľskom zamestnaní som sa našiel. Špeciálne v mojej aprobácii učiteľa prvého stupňa. To je úžasný vek, keď ešte deti stále dokážu žasnúť nad čarom magnetu a škola ich úprimne baví, ale už sú dostatočne vyspelí v toľkých veciach, že sa na nich môžete spoľahnúť a dôverovať im, napríklad, že sa nezamknú zvnútra na záchode alebo že nepodpália školu. Momentálne budem mať svojich štvrtákov a sú to moji skvelí sparingpartneri – hlavne tí, s ktorými robím divadlo.

Ste veľmi tvorivý človek. Čo je vašim „hnacím motorom“ pre všetky tieto činnosti, ktorým sa venujete?

Spoločenská objednávka. Kedysi som písal z vlastného popudu – ani neviem načo – asi v telke nič nedávali. Dnes píšem, len keď mi to dá niekto ako úlohu. Napríklad aj augustový recitál v novozámockej knižnici. Oslovil ma pán Václav Strejček – vedúca osobnosť miestneho literárneho klubu. Inak by som ani prstom nepohol. Takže v tejto chvíli je Strejček tým motorom… Veľmi kvalitný štvortakt. A ani veľa nežerie.

Vyštudovali ste Strednú priemyselnú školu elektrotechnickú. Venovali ste sa niekedy aj profesii s technickým zameraním?

Nikdy, ale som za tú školu vďačný, mám rád technické veci a vecičky, elektrosúčiastky – hlavne tie staré – elektrónky a bakelitové vypínače, kotúčové magnetofóny… ak viete, čo to je. Tie zbieram ako iný zbierajú známky. Len zaberajú o trochu viac miesta. Taký Tesla Sonet 2 Duo váži asi desať kilogramov, zatiaľ čo poštová známka… tá neváži asi nič. Kto by už vážil poštovú známku.

Ste autorom veľkého množstva umeleckých projektov. Sám si vymýšľate texty piesní, divadelné scenáre, režírujete predstavenia – či už detské, alebo pre dospelých. Odkiaľ čerpáte inšpiráciu vo svojej tvorbe?

Občas to boli pôvodné nápady, inokedy prišli za mnou priatelia divadelníci… Stále viac si uvedomujem, že najdôležitejší je námet – ten prvotný nápad. Takých už veľa nemávam a tak siaham po velikánoch slovenskej literatúry ako sú páni Ľubomír Feldek alebo Ján Smrek. Z básní detskej knižky Päť detektívov som minulý rok s deckami zo súboru súkromnej základnej školy v Novej Dubnici spravil veľmi pekný muzikál. Škoda, že pán Feldek sa pre svoj vysoký vek neprišiel pozrieť. Ján Smrek sa tiež neprišiel pozrieť na muzikál, ktorý som spravil na motívy jeho básničiek pre deti, ale ten mal na to objektívny dôvod – už nežije. Inak z tej jeho notoricky známej veršovanky „Adam v škole nesedel, abecedu nevedel…“ sme spravili prvý detský muzikálový horor. Jeho názov je, ako inak, Abeceda zjedla deda. Vskutku nervy drásajúce dielo. Jediný žijúci literát, ktorý sa prišiel pozrieť na muzikál, ktorý som spravil z jeho básnickej tvorby pre deti, bol Vašek Strejček. To bolo nádherné predstavenie. Albert a námorníci, tak sa to volalo. Vašek napísal text, ktorý by mohol byť hymnou detí celého sveta. Deti sú najlepšie na svete… je to úžasná pesnička.

Vplýva na vašu tvorbu aj prostredie miest v ktorých ste žil alebo žijete?

Áno, toto je super otázka – dávnejšie som si uvedomil, že podvedome je to tak.

Zhudobnili ste texty Václava Strejčeka. Ako vznikla táto spolupráca?

Strejček je môj vzor básnika aj recitátora. On je génius a toto mesto si to neuvedomuje. Človek jeho talentu a pritom taký skromný a nesmelý. A robí to s obrovskou pasiou. On tým ozaj žije. Vtedy na ňom vidíte, že je šťastný a rozdáva z toho pocitu každému v hľadisku. Spoznali sme sa, keď on mal toľko rokov, čo ja teraz. Čoskoro bude z neho vitálny sedemdesiatnik a ja som nesmierne rád, že sme opäť spolu – aj tvorivo, aj osobne. Zhudobnil som veľkú časť jeho Básní k Afroditě, –  asi jedinej útlej knižočky, ktorá mu pred rokmi vyšla v maličkom náklade tu v Nových Zámkoch. Roky nosím v hlave plán spraviť tie skladby v spolupráci so ženským speváckym zborom Enthea tu zo Zámkov. To by bola nádhera!

Čo robíte vo voľnom čase?

Záhradníčím a záhradu ničím ako napísal v jednej svoje básničke pre deti Ľubo Feldek: Ej, ja som rád záhradníčil! Ej, ja som rad záhrad zničil.

Čo vás v živote najviac napĺňa?

Ten moment, keď po roku práce príde moment premiéry a dvadsať malých hercov hrá na veľkej scéne divadla Panorex v Novej Dubnici to, čo začalo ako čmáranica na kus papiera…

Zdedili aj vaše deti umelecké vlohy? Venujú sa nejakej kreatívnej činnosti?

Vôbec nie. Deti si žijú svojím životom – jeden je legomaniak, inak veľmi pekne spieva, ale iba vo vani alebo na záchode a druhý je už veľký stredoškolák a skvelý akrobatický jazdec na kolobežke – free rider na skútry, či ako to oni volajú.

Na akých projektoch pracujete momentálne?

Mám plnú hlavu tohto recitálu – predsa len – je to tiež len raz za rok… ale na niečo podobné ma oslovili aj z kultúry v Novej Dubnici. Začiatkom septembra tam pozvem Vaška aj pána režiséra Palacku ako hostí zase ja. A s deťmi z divadla plánujem robiť svoj muzikál „Iba raz čapil – sedem ich zabil“. V roku 2019 sme ho mali kompletne naštudovaný. 25. marca na Mariána mala byť premiéra a 23. sa zavreli všetky školy kvôli pandémii. Takže po piatich rokoch to skúsime znovu.

Čo pre vás znamená tvorivá činnosť?

Kopec driny. Aj príjemnej… Ale to postupne vyprchá. Patrím medzi tých, čo radi niečo napíšu, ale sú leniví byť interpretom. To sa nesmiete pomýliť, nesmiete zabudnúť text… A to všetko sa mne deje veľmi často.

Čo by ste chceli ešte v živote dosiahnuť? Kde by ste chceli byť o 10 rokov?

Konečne som ozaj spokojný s tým čo mám a kto som a bol by som rád, keby som o 10 rokov bol stále tu.

Ďakujeme za rozhovor.

Publikované: 26.8.2024