Rozhovor s výtvarníčkou Evou Pokornou

Eva Pokorná je výtvarníčka, dlhé roky pôsobila ako učiteľka na základnej škole a ZUŠ v Nových Zámkoch. Počas svojej pedagogickej praxe bola príkladom a inšpiráciou pre mnohých mladých ľudí, z ktorých sa viacerí stali šikovnými výtvarníkmi. Svojej autorskej tvorbe sa naplno začala venovať pred pár rokmi, keď sa s manželom presťahovala do malebného prostredia Pohronského Inovca. Eva Pokorná v posledných desiatich rokoch pravidelne vystavuje, zúčastňuje sa na výtvarných súťažiach a jej diela sú často oceňované. Vlani získala Cenu primátora mesta Nové Zámky za rok 2022.

Pani Pokorná, ste výtvarníčka, dlhé roky ste pôsobili ako pedagogička na ZUŠ. Dočítala som sa o vás, že ste absolventkou Pedagogickej fakulty v Nitre, aprobácia matematika – výtvarná výchova. Prečo práve táto kombinácia?

To bolo jediné, čo som chcela študovať. Matematiku som mala vždy veľmi rada. Mala som k nej dobrý vzťah už na základnej škole. Kvôli tomu, že som bola na tú matematiku taká vysadená, ma neprijali na strednú grafickú školu. To bola taká nešťastná náhoda, že na prijímačkách z matematiky boli zle zadané úlohy. Jeden žiak sa spýtal, či tam nechýba nejaký údaj, pretože ten príklad sa nedá vypočítať. Pani profesorka odpovedala, že ten príklad si hravo vypočítate. Povedala som si, že ja to vypočítať musím. Aj som to vypočítala, ale bolo to veľmi náročné a riešila som to tak, že bola tam nejaká diskusia, že v obore prirodzených čísiel môže mať tento príklad iba jediné riešenie. Profesori nakoniec zistili, že naozaj bolo zlé zadanie, preto ich nezaujímalo, či má ten príklad niekto vypočítaný, alebo nie. Tým pádom som tam stratila body a kvôli matematike som bola neprijatá.

Od roku 1975 až do roku 1990 ste pôsobili ako učiteľka na základnej škole v Nových Zámkoch, potom od roku 1990 až do roku 2010 ste pôsobili na ZUŠ Nové Zámky. Nechýba vám pedagogická práca?

Ale áno, veľmi mi chýba. Chýba mi kontakt s ľuďmi a to ma viedlo k tomu, že som začala viac tvoriť, aby som sa mohla viac stretávať s ľuďmi. Lebo akonáhle mám výstavu, prídu ľudia, ja s nimi debatujem a som v siedmom nebi :).

Pred pár rokmi nastala vo vašom živote zmena, presťahovali ste sa z mestského prostredia do dedinského, konkrétne do Malej Lehoty. Čo vám táto zmena dala?

Nebol to až tak môj výber, bol to výber môjho manžela. On sa tam presťahoval zo zdravotných dôvodov, ja som ho samozrejme nasledovala. Myslím si, že inteligentný človek rieši veci tak, že hľadá vo svojom okolí možnosti, ako sa realizovať. Nie ako plakať, ako byť nešťastný, lebo naozaj pre mňa to je naozaj obrovské nešťastie, že okolo seba nemám ľudí. Že sme tam len my dvaja a naše zvieratká. Bývame na kopci, na samote obklopení prírodou, do najbližšej dediny je to 5 km. Sú síce v našom okolí chaty, ktoré ľudia využívajú v lete počas prázdnin, ale inak sme tam celý rok sami.

Dočítala som sa o vás, že v roku 2016 ste objavili čaro a techniku plstenia. Najprv to boli čiapky, tašky, šperky, malé formáty obrazov, neskôr ste sa pustili do stredných a veľkých formátov. Čím vás táto technika zaujala?

Spočiatku ma to pôvodne ani veľmi neoslovilo, a keďže sme začali chovať ovce, bolo vlny veľa a vedela som o tom, že sa dá spracovávať aj nečistená, nepraná vlna a to ma vlastne viedlo k tomu, že som vytvorila veľký obraz, ktorý som nalepila na stenu, takže sa nedá ani nikde vystavovať. Na tej stene pôsobí veľmi dobre a moje kamošky povedali, že to je najlepšie, čo som doteraz v živote vytvorila.

Používate na plstenie iba vlnu z vašich ovečiek?

No musím si aj dokupovať, pretože táto vlna, ktorú mám zo svojich ovečiek, nie je najvhodnejšia na plstenie, pretože okrem vlny obsahuje aj čierne pesíky, ktoré sa veľmi ťažko splsťujú. Robím to tak, že zospodu aj zvrchu kladiem čistú vlnu, vtedy sa to omnoho lepšie splstí a mám aj istotu, že sa mi to nerozpadne. Vyzerá to ako taký sendvič, najprv sa dáva normálna biela vlna, potom vlna z našich ovečiek, tá je omnoho tvrdšia a sú tam aj čierne pesíky a ďalšia vrstva je biela vlna. Tá naša vlna je tvrdšia, pevnejšia, to dodáva tú pevnosť celému dielu a z toho som aj vychádzala, že táto naša vlna je nepoužiteľná na odevy, doplnky, lebo je veľmi ostrá.

Vaša výstava má názov Z imaginárnej záhrady. Predpokladám, že námety a inšpirácie ste nachádzali v prírode?

Presne tak. Inšpiráciu som hľadala v prostredí, ktoré ma obklopuje – v lese, prírode, mojej záhradke.

Teraz jedna filozofická otázka. Žijeme v silno vizuálnej dobe, z každej strany na nás číhajú billboardy, reklamy, pohyblivé obrázky v mobiloch, tabletoch. Zmenila sa podľa vás úloha umenia v dnešnej dobe v porovnaní s minulosťou? Čím môže osloviť umenie ľudí dnes?

Umenie v dnešnej dobe má určite čo povedať, aj napriek tomu, že sú isté tlaky, presadzovať skôr iné záujmy a to umenie, ako keby bolo v úzadí. Umenie podľa mňa určite nezanikne a snáď v budúcnosti bude mať ešte väčší vplyv na ľudí. Poslaním umenia je podľa mňa posúvať ľudí k tomu, aby si vstúpili do svedomia a robiť z nich lepších ľudí.

Kedy si človek podľa vás uvedomí, že potrebuje umenie? Dá sa to do detí vštepiť už v rannom veku?

Dá sa to vštepiť už v rannom veku, tu vidím veľkú úlohu školstva. Nesmierne dôležité je, aby pedagógovia pozitívne vplývali na deti. Myslím si, že sa to aj deje. Škoda, že ten záujem človeka o umenie časom vyprchá a ľudia zabudnú. Život prináša množstvo problémov, a človek zabudne, čo ho mohlo napĺňať. Keď človek ešte má aj iné vnemy, napríklad umelecké, dokáže ľahšie riešiť svoje bežné problémy.

Aké je vaše životné motto? Čo vás ženie dopredu?

Mňa k tvorbe doviedli okolnosti a viacerí výtvarne aktívni ľudia ma podnecovali robiť, vystavovať a ukázať svoje práce svetu. Že by som mala nejaké krédo, to nie. K tvorbe ma poháňa z veľkej miery to, že sa chcem stretávať s ľuďmi, mať s nimi kontakty. Pobáda ma to vždy niečo nové vytvoriť a keď to zaujme, som šťastná.

Aké máte plány na nasledujúce obdobie a kam by ste sa chceli vo svojej tvorbe posunúť?

Niekedy by som už radšej prestala tvoriť, keď vidím, koľko veľa vecí som vytvorila. Pre niektoré diela nie je jednoduché nájsť priestory, kde by sa dali inštalovať. Aj keď si hovorím, dosť už bolo, prichádzajú stále nové nápady, ktoré by bolo dobé realizovať. Takže určite v tom budem pokračovať, aj keď váham medzi polohou profesionálnou a neprofesionálnou. Profesionálna poloha by ma vymedzila spomedzi kruhov neprofesionálnych výtvarníkov, ktorí súťažia napr. vo Výtvarnom spektre. Tam vidím možnosti posunu vpred pod vplyvom odbornej poroty. Pri tej profesionálnej tvorbe sa mi zdá, že je v niektorých prípadoch komerčná, a inokedy ďaleko od chápania bežného človeka. Možnosť profesionálnej tvorby rozhodne nevylučujem.

Ďakujeme za rozhovor.