Rozhovor s profesionálnou dirigentkou Elenou Šarayovou Kováčovou

Elena Šarayová Kováčová je prvá slovenská profesionálna dirigentka a držiteľka ocenenia Čestný občan mesta Nové Zámky za rok 2001. Hoci sa narodila vo Zvolenskej Slatine, detstvo a mladosť prežila v Nových Zámkoch, kde na Ľudovej škole umenia študovala hru na klavíri a na husliach a navštevovala jedenásťročnú strednú školu. Po maturite odišla do Bratislavy, kde študovala na konzervatóriu klavír a kompozično – dirigentský odbor, a následne na Vysokej škole múzických umení dirigovanie orchestra a zboru. Viac ako 40 rokov viedla Bratislavský detský zbor, s ktorým pripravila koncerty v desiatkach krajín sveta. Založila a dirigovala Dámsky komorný orchester, dirigovala a umelecky viedla OZVENU – Spevácky zbor slovenských učiteliek. Zároveň pôsobila ako docentka na Katedre skladby a dirigovania na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. O svojom živote nám porozprávala po besede v knižnici.

Pani Šarayová Kováčová, dalo by sa povedať, že celý váš život je spojený s hudbou. Kde ste sa prvýkrát s hudbou stretli? Kto vás k nej priviedol?

S hudbou som sa prvýkrát stretla v rodičovskom dome. Tým, že môj otecko bol evanjelický farár a maminka organistka v kostole a viedla aj cirkevný spevokol, tak už od detstva sme so sestrami spievali v tomto spevokole. V škole pod vedením Editky Slugeňovej som chodila do školského zboru, takže s tou hudbou som bola okrem Ľudovej školy umenia v praxi so spevom stále. Rodičia ma rovnako ako sestry zapísali do Ľudovej školy umenia, tam som ukončila 7 rokov hru na klavíri a hru na husliach. Potom ešte dva roky vyššieho oddelenia, kým som nezmaturovala.

Predpokladám, že ísť študovať na konzervatórium do Bratislavy bolo prirodzeným rozhodnutím.

V dobe, keď som zmaturovala na jedenásťročnej strednej škole, som už išla na konzervatórium s tým, že mi odpadli literné predmety. Keďže boli vypísané dodatočné prijímacie pohovory na kompozično – dirigentský odbor, tak som sa ich zúčastnila.

Čo nasledovalo potom?

Zobrali ma, tak som začala popri hre na klavíri študovať kompozíciu a dirigovanie. Kompozícia mi nerobila problém, v tej dobe ma učil veľmi známy skladateľ Andrej Očenáš a dirigovanie ma učil prof. Kornel Schimpl, ktorý bol kedysi dirigentom v Symfonickom orchestri Československého rozhlasu. Bol báječný metodik a ja som z jeho práce zostala očarená. V živote som sa do toho času o dirigovaní nič nedozvedela. Už v druhom ročníku som profesorovi klavírnej hry Mikulášovi Strauszovi povedala, že sa vo svojom profesijnom živote nebudem venovať klavíru, ale dirigovaniu, tak ma to uchvátilo. Tak som sa dirigovaniu začala viac venovať a vo štvrtom , maturitnom ročníku som už mala dva verejné koncerty ako dirigentka s orchestrom konzervatória.

Čo pre vás znamená hudba? V čom je hudba výnimočná?

Hudba je výnimočná v tom, že sa ňou môžu zaoberať tak profesionáli, študenti hudby, ako aj amatéri. Hudbou sa môže zaoberať človek, ktorý s ňou nemá teoreticky, ako aj prakticky, nič spoločné. Je veľmi veľa vedcov, ako bol aj môj švagor, ktorý nebol hudobník, ale celý život kupoval platne, cédéčká a pri svojej práci si púšťal vážnu hudbu aj s manželkou, mojou sestrou, tiež vedeckou pracovníčkou. Hudbu milovali a poznali možno viac titulov ako ja. Vravieval, že hudba ich povznášala, telo a ducha im osviežila. Tak toto je liek pre tých, ktorí hudbu počúvajú s radosťou a so záujmom.

Dočítala som sa o vás, že pochádzate z rodiny evanjelického farára, ktorý sa s rodinou presťahoval do Nových Zámkov, začiatkom roku 1948. Ako si spomínate na obdobie vášho života v Nových Zámkoch?

Narodila som sa vo Zvolenskej Slatine, mám dve sestry. Zvolenská Slatina dala Slovensku veľa osobností, napr. významného sochára Jána Kulicha, zbormajstra Vlada Slujku, ktorý v Slovenskom rozhlase robil nádherné relácie o zborovom speve a mnoho ďalších známych osobností. Dokonca v tej izbe na evanjelickej fare, kde sme sa narodili my, sa narodila spisovateľka Terézia Vansová. Jedno je však isté, že k Zvolenskej Slatine som nemala až taký vrúcny vzťah ako k Novým Zámkom, pre krátkosť pobytu tam. Ako som už spomínala, k Novým Zámkom ma viazali od detstva až po maturitu krásne spomienky. Nezabudnuteľné je aj množstvo koncertov s tromi telesami, či účasť v zborových porotách. Krásne boli, až do predčasnej smrti otecka, aj návraty do rodičovského domu.

Čo pre vás znamená dirigovanie? Čo musí fungovať medzi dirigentom a jeho orchestrom?

Medzi dirigentom a telesami, alebo inštrumentálnymi zoskupeniami musí fungovať isté fluidum. To fluidum nie je to, že na pódiu začnete „čarovať“, usmievať sa, gestikulovať, to je všetko povrchné. Keď príde dirigent

na pódium, to musí byť osobnosť, ktorá zapôsobí skôr, ako začne dirigovať. A to je veľká pravda. Lenže darmo by ste sa tvárili ako veľká osobnosť, však ja som tu dirigentka, zdvihnete ruky a zvuk by bol rozpačitý a nebolo by to v poriadku. Dirigent musí byť absolútne pripravený, nemôže tápať, nemôže sa mýliť, musí vedieť čo chce, ale hlavne musí ovládať koncepciu diela a tiež spôsob, ako ho treba správne naštudovať. V speváckych zboroch musí ovládať aj prácu s ľudským hlasom. Dirigent musí byť aj výborný psychológ.

Od roku 1967 ste viedli Bratislavský detský zbor, v ktorom ste pôsobili 40 rokov. Pripravili ste s ním koncerty v pätnástich krajinách Európy, Japonsku, Kanade, USA a v Afrike. V roku 1969 ste založili a dirigovali Dámsky komorný orchester, ktorý takisto fungoval 44 rokov, konkrétne do roku 2013.

Keď som mala 70 rokov, ukončila som svoje dlhoročné pôsobenie v Dámskom komornom orchestri. Dlhé roky sme s orchestrom skúšali v Univerzitnej knižnici v Bratislave v priestore na Klariskej ulici. Vedeniu knižnice som nesmierne vďačná, že za tých 25 rokov, čo nám prenajímali sálu, nevypýtali si od nás ani jeden cent. Z vedenia Univerzitnej knižnice mi povedali, že je pre nich česť, že ich reprezentujeme a uvádzame ako svojho sponzora. My sme im to čiastočne oplatili tým, že raz, alebo dvakrát do roka, keď mali nejakú vernisáž, sme im na nej zahrali.

Ako ste vnímali prácu s deťmi a dospelými? S kým sa vám lepšie pracovalo?

Práca s deťmi je nádherná, deti sú ľahko formovateľné. Keď viete robiť s detským zvukom, je to to najkrajšie, čo existuje. Deti musíte naučiť všetko – pracovať s hlasom, naučiť ich čítať noty, ovládať preklady textov a vlastný notový part a tým vytvárať hudobné dielo v celkovej koncepcii, stáť na pódiu a zvládať trému. Ale bola to veľmi krásna a obohacujúca práca, ktorá je obojstranná aj pre dirigenta. Dospelí musia toto všetko zvládnuť pri zložitejších kompozíciách už na vyššej úrovni. Do Dámskeho komorného orchestra chodili profesionálne hráčky, ktoré pôsobili vo veľkých orchestroch – v Slovenskej filharmónii, v orchestri Opery SND a v orchestri Slovenského rozhlasu. Práca v komornom orchestri bola pre nich náročná, no obohatila ich po umeleckej stránke. V tom veľkom orchestri síce museli byť dokonalé, ale ony chodili do komorného orchestra s obrovským záujmom a jedna pred druhou musela byť lepšie pripravená, lebo každá jedna bola zreteľne počuteľná v komornom orchestri. Častokrát boli v barokových skladbách aj sólistkami. A keďže tam chodili dobrovoľne, nemali žiadny honorár za tú prácu. S Dámskym komorným orchestrom však mali možnosť hráčky precestovať svet, štyrikrát sme boli v Japonsku, v Grécku, v Taliansku, či vo Francúzsku a inde. Veľmi som mala rada tú prácu, lebo to bolo pre všetky veľmi obohacujúce a za tých 44 rokov sme nemali žiadny konflikt.

K hudbe ste viedli aj svojich synov, váš syn Ondrej je takisto dirigent a váš syn Peter je huslista. Bolo to ich prirodzené rozhodnutie ísť študovať hudbu?

Starší syn Ondrej vyštudoval na konzervatóriu a HTF-VŠMU (Hudobná a tanečná fakulta, Vysoká škola múzických umení pozn. red.) orchestrálne dirigovanie. Je dirigentom viacerých speváckych zborov, pedagogicky pôsobí ako docent zborového dirigovania na HTF-VŠMU a na Evanjelickej Bohosloveckej fakulte UK. Mladší syn Peter – huslista šiel v šľapajach svojho otca, ktorý celý život profesionálne pôsobil v Slovenskom komornom orchestri B. Warchala ako violončelista. Peter sa predstavil viackrát ako sólista s orchestrom Slovenskej filharmónie a príležitostne účinkuje vo vyhľadávaných svetových orchestroch.

Máte nejaké motto alebo myšlienku, ktorou sa riadite?

Všetko, po čom túžite, môžete realizovať len vtedy, keď sa má kto postarať o rodinu. Ja som mala dve deti. Manžel, čelista u Warchalovcov, bol stále vo svete, v dobe, keď nikto necestoval, Warchalovci boli často na koncertných cestách. Ja som nesmierne vďačná mojej mamičke, že mi veľmi pomáhala s deťmi a 15 rokov viedla moju domácnosť, keď sa po predčasnej smrti otecka presťahovala do Bratislavy. Odkazujem všetkým, že ak sa chcú oddane venovať celou svojou bytosťou tomu, čo ich ťahá a láka, musia si zabezpečiť pokoj a kľud v rodine. V mojom prípade milovať svoju prácu, mať rada ľudí s ktorými pracujete, tvoríte repertoár a koncertujete. Často hráči ani nevedia, ako ich to umelecky dvíha, napĺňa a uspokojuje. Taktiež aj poslucháčov, pre ktorých to všetko vytvárajú.

Ďakujeme za rozhovor.