Rozhovor s Mons. Františkom Kapusňákom

Mons. František Kapusňák má za sebou veľmi zaujímavý príbeh. Hoci ho na prvýkrát na bohosloveckú fakultu nevzali, svojho poslania sa nevzdal. Vyštudoval architektúru, emigroval do Ríma, kde študoval na Gregoriánskej univerzite a kde bol v roku 1989 vysvätený za kňaza. Ako sám hovorí, najväčším zázrakom pre neho je, že má vieru a druhým najväčším, že ju nestratil.

Dočítala som sa o vás, že základnú a strednú školu ste vyštudovali v Turzovke na Kysuciach. Aké ste mali detstvo? Čo vás formovalo?

My sme boli normálna rodina. Je fakt, že som nikdy nechcel byť kňazom, najprv som chcel byť ako iné deti smetiarom, horárom, nakoniec som sa zapísal na hutnícku fakultu, a potom, keď som sa obrátil na pravú vieru, som objavil to čaro života s pánom Ježišom. A potom to už išlo samo. V roku 1973, keď som sa hlásil do seminára bol stanovený numerus clausus, čo znamená obmedzený počet, zo 168 uchádzačov zobrali len 20, tak som išiel na stavby. Potom som bol z Doprastavu prijatý na architektúru a skončil som ju. Neskôr som ako architekt v roku 1981 zmizol za hranice a v Ríme som vyštudoval a bol som vysvätený za kňaza.

Kam ďalej viedli vaše kroky?

Keď ma vysvätili, padol komunizmus, tak som sa vrátil na Slovensko a nastúpil som do Nitry a tam som bol farárom.

Povedzte nám niečo o svojej misijnej práci.

My sme sa vždy pripravovali, že budeme slúžiť v Rusku. V Rusku to nebola ani tak misia, ako skôr pomoc tým katolíkom, ktorí tam sú. V roku 1996 som odišiel do Moskvy a pobudol som tam dva roky. Následne som začal robiť pápežské misijné diela a tam som bol riaditeľom 10 rokov. Pápežské misijné diela sú vlastne taká partia ľudí, ktorá pomáha misionárom.

Dočítala som sa o vás, že ste prednášali misiológiu na Pedagogickej fakulte sv. Ondreja v Ružomberku. Ak by ste mohli povedať svojim študentom jedinú vec, ktorá by to bola?

Že sme šťastní ľudia, lebo nám Pán Boh dal vieru.

Je toto aj vaše životné motto, týmto sa riadite?

Je fakt, že pre mňa najväčší zázrak je, že tú vieru mám a druhý najväčší zázrak je, že som ju nestratil.

Zmenila sa vaša viera rokmi?

Povedal by som, že vyzrela :).

Čo si myslíte, že chýba ľuďom na Slovensku? A ako by sa to dalo napraviť?

Žijeme veľmi povrchne a kopec vecí nám ujde pomedzi prsty. Treba sa občas zastaviť. Človek, keď sa zastaví, zamyslí sa, zrazu si uvedomí, čo je treba urobiť. Uvedomí si, že toto je hlúposť, toto nemôžem robiť a naopak, že toto je dobré urobiť. Práve v takých zastaveniach, v tej modlitbe a v spoločenstve viery človek uvidí, čo by bolo dobré urobiť.

Aké sú vaše plány do budúcnosti?

Teraz som na dôchodku, ale vždy sa nejaká fuška nájde :). Keď treba niekoho zastúpiť či spovedať veriacich. Ja sa teším, že môžem byť účastný toho všetkého. To máte tak, doktori a farári nemôžu byť nezamestnaní. Obyčajne, ja mám najviac roboty, keď majú ľudia voľno, keď sú všetci v robote, ja si trochu oddýchnem.

Ďakujeme za rozhovor.