
Jana Pronská je autorkou historických romancí a vyslúžila si označenie „prvá dáma historickej romance“. Vo svojich knihách prenáša čitateľov do dávnych čias, predovšetkým do obdobia stredovekého Slovenska a Uhorska, kde sa láska prelína s rodovými tajomstvami, intrigami a dobrodružstvom. Na svojom konte má už 31 kníh. História je pre ňu nielen zdrojom literárnej inšpirácie, ale aj veľkou osobnou vášňou. V rozhovore nám prezradila, ako vznikajú jej romány, kde hľadá námety a ktorá z jej kníh či literárnych postáv je jej najbližšia.
K písaniu ste inklinovali už ako malé dievča a svoje prvé príbehy ste začali písať ako deväťročná. Kto alebo čo vás priviedlo k čítaniu a písaniu?
K čítaniu ma priviedli moji rodičia, u nás sa veľa čítalo a mňa ako zvedavé dievčatko vždy fascinovalo, keď som otca alebo maminu vo vzácnych chvíľach oddychu videla zahĺbených do knihy. Keď som zistila, že tie príbehy ukryté v písmenách majú svoje čaro, že to šuchotanie stránok vás úplne pohltí, že čas pri čítaní je cesta, ktorá vás naplní emóciami, novými poznatkami, povzbudí k predstavivosti a rozvinie fantáziu, už som bola namotaná aj ja. A keďže tej fantázie som mala o čosi navyše, bol to len krôčik k tomu, aby som začala aj ja písať. A šlo to ľahko, s pôžitkom, bol to koníček, ktorý ma zamestnal na hodiny, dni a týždne a už som pri tom zostala.
Váš debutový román Zlatníkova chovanica vyšiel v roku 2008. Ukrývali ste v šuplíku aj ďalšie rukopisy, ktoré sa neskôr dočkali knižného vydania?
Áno, bola to Bosorkina dcéra, ktorá bola napísaná skôr a k tomu množstvo ďalších príbehov, poviedok a básní, ktoré sú však odložené a dodnes ich vnímam ako svoju učebnicu písaného slova. A aby som bola ešte presnejšia, nedávno vyšla aj detská veršovaná kniha Myška, ktorú som napísala pre svoje deti.
Vaše príbehy sú známe tým, že do nich vpletáte slovenské dejiny, povesti či príbehy našich hradov. Podľa čoho si vyberáte námet na nový román? Vedie vás najskôr konkrétna historická udalosť, alebo máte najprv predstavu o postavách a až potom pre ne hľadáte vhodné historické prostredie?
V posledných knihách to je najmä nejaká historická udalosť, ktorá vzbudila moju zvedavosť, o ktorej som nevedela, alebo nemala dosť informácií. A keďže sa toho v dávnych dobách udialo veľa, je to takmer nekonečný zdroj námetov. Vyhýbam sa známym a stále opakovaným témam a osobnostiam, viac ma bavia tie zabudnuté udalosti, málo známe. Aj z jedinej vety, krátkej zmienky z encyklopédie či starej listiny, môže vzniknúť nový príbeh a nová kniha, a hrdina či udalosť opäť ožijú.
Ako vyzerá váš výskum predtým, než sa pustíte do písania? Z akých zdrojov čerpáte informácie?
Sú to najmä faktografické knihy, encyklopédie, archívne listiny, kroniky, rodostromy jednotlivých rodov, historikmi spísané dejiny hradov a osobností a mnoho ďalšieho.
Dej vašich románov sa odohráva aj na slovenských hradoch, zámkoch či v kaštieľoch. Navštívili ste všetky miesta, ktoré sa objavujú vo vašich knihách?
Snažím sa navštevovať historické miesta priebežne, len málokedy idem cielene niekam počas písania toho ktorého príbehu. Všetky navštívené miesta si ukladám do pamäti a potom z toho čerpám. Nedá sa byť všade.
Vašou druhou vydanou knihou bola Bosorkina dcéra (2009). Väčšina vašich príbehov sa odohráva na Slovensku, no v tomto románe ste čitateľov preniesli do stredovekého Francúzska. Čo vás inšpirovalo k výberu práve tohto prostredia?
Inkvizícia a jej počiatky v Španielsku, hromadné upaľovanie „bosoriek“, maurské územia a ich vzdelanosť. Taktiež to bolo fascinujúce obdobie. A francúzsku históriu som od detstva milovala, takže to bola prvá a jasná voľba. Keď som písala Bosorkinu dcéru, ešte som sa slovenskej histórii tak intenzívne nevenovala.
Od vydania vášho debutu uplynulo už takmer dvadsať rokov. Myslíte si, že dnešné čitateľky hľadajú v historických romanciach niečo iné než kedysi? Napríklad viac akcie, temnejšiu atmosféru či silnejšie ženské hrdinky?
Áno. Čitateľom už nestačí v romantickom príbehu iba láska a city a historické pozadie ako kulisa. Musia vám veriť, že to takto naozaj mohlo byť a nemajú problém si dohľadať informácie o tej ktorej udalosti. To znamená, že aj temnejšia atmosféra stredoveku musí byť uveriteľná. A ženské hrdinky… nuž, ani ja nie som autorka, ktorá by svoje postavy nechala v salóne popíjať čaj a hĺbavo diskutovať o farbe šiat.
Keby ste si mohli vybrať jedno obdobie slovenských dejín, v ktorom by ste mohli na pár dní žiť ako hrdinka niektorého zo svojich románov, ktoré by to bolo a prečo?
Nikdy som nad tým takto nepremýšľala. Preto ani nepíšem v prvej osobe. Každé obdobie má svoje čaro, každá hrdinka je iná. Ja to vnímam ako pozorovateľ, ako návštevník kina na dobrom filme. Jeden pozriem a chcem vidieť ďalší a ďalší…
Ktorá z vašich kníh a ktorá literárna postava sú vám najbližšie?
Postava – určite je to Cecília zo Svätého Jura. Neuveriteľne inšpiratívna osobnosť a jedinečná. Ona predčila nielen svoju dobu, ale aj zbúrala všetky mýty o živote stredovekých žien.
A kniha? Nedá sa to takto definovať. Všetky sú mi najbližšie, ale priznávam, že Zlatníkova chovanica, má o trochu vyšší status… Bola prvá a doširoka otvorila dvere tým ostatným. A potom každá prvá, prvá skutočná historická osobnosť v hlavnej úlohe, prvá fantasy, prvá detská kniha…
Pristavme sa teraz pri vašej fantasy sérii Kliatba. Štyri knihy rozprávajú príbeh prekliatych bratov – Markusa, Adriána, Vlada a Dragona. Na tejto ságe ste pracovali desať rokov. Nie je vám ľúto, že sa toto dobrodružstvo už skončilo? Neuvažujete nad napísaním ďalšej podobnej ságy plnej mágie a čarov?
Nikdy nehovorím – nikdy. Neviem, možno sa niekedy k fantasy opäť vrátim, zatiaľ však nie je v pláne. A netvrdím ani to, že už zajtra ma niečo pekné nenapadne. Tento žáner je mi veľmi blízky, mám rada príbehy plné mágie a čarov, sú to neskutočne krásne, dych berúce rozprávky pre dospelých a navyše, poskytnú autorovi možnosť naplno roztiahnuť krídla fantázie.
Vaše knihy sa končia šťastne. Veríte na šťastné konce aj v skutočnom živote?
Viera, že všetko dobre dopadne je nesmierne dôležitá. Inšpiruje, motivuje, pomáha prekonať zložité obdobia.
Máte ešte nejaký literárny sen, ktorý by ste si chceli splniť?
Sny a plány sú hybným motorom tvorby, to je pravda, ale… Na začiatku bol sen mladého dievčaťa – byť spisovateľkou, mať vlastnú knihu… A ten sen sa mi splnil. Všetko ostatné vnímam ako neuveriteľný bonus navyše a som za to nesmierne vďačná. Pred pár rokmi by som vážne pochybovala, že sa budem dívať na 31 úspešných kníh, ktoré som napísala a rozhodne nekončím, lebo zaujímavých tém je ešte veľa… Tak snáď ešte nejaké pribudnú.
Na aké nové knihy sa môžu vaši čitatelia tešiť v najbližšom období?
V novembri vychádza novinka Nechcená dedička, inšpirovaná spišskými kopijníckymi dedinami a ďalší príbeh sa práve tvorí.
Ďakujeme za rozhovor 😊












