Rozhovor s autorkou Kvet Nguyen

Kvet Nguyen je rodáčkou z Nových Zámkov s vietnamskými koreňmi. Hoci sa narodila na Slovensku, má slovenské občianstvo a cíti sa byť Slovenkou, celý život musí túto pozíciu obhajovať. A práve preto sa rozhodla svoj príbeh slovenskej Vietnamky preniesť z fotografického plátna aj na stránky knihy s názvom Všetko, čo nás spája. Kniha podáva svedectvo o živote v uzavretej komunite, hľadaní identity medzi dvoma kultúrami, o jedle a zvykoch, no nevynecháva ani tému rasizmu.

Dočítala som sa o vás, že ste sa narodili už na Slovensku. V ktorom roku sa vaši rodičia presťahovali na Slovensko a prečo si vybrali práve Nové Zámky?

Môj otec prišiel v roku 1988, najprv žil v Bratislave, ale nakoniec ho jeho pracovné cesty zaviedli do Nových Zámkov, ktoré si veľmi obľúbil. Páčilo sa mu, že je to menšie mesto, ktoré mu možno pripomínalo rodnú dedinu Viet Hong – Thanh Ha, kde sa narodil. Moja mama so sestrou sem prišli o 5 rokov neskôr a ja som sa narodila v roku 1995 v Nových Zámkoch.

Čím sa zaoberali vaši rodičia?

Otec najprv pracoval ako inžinier na stavbe, po Nežnej revolúcii sa však rozhodol podnikať – s mamou chodili spočiatku predávať textil po jarmokoch a na víkendových trhoch. Keď sa usadili v Nových Zámkoch, tak ich obyvatelia a obyvateľky mohli stretávať v bývalej tržnici pri ZŠ Nábrežnej či ZŠ Gábora Bethlena.

Ako si spomínate na svoje detstvo? Kde a ako ste ho trávili?

Pamätám si práve spomínanú tržnicu, kde ma kočíkovali – aj rodičia aj moja opatrovateľka Anka. Veľa času som trávila v škole alebo doma. Skôr si spomínam na vzťahy a priateľstvá, ktoré som si mohla budovať počas dospievania. Za to budem vždy vďačná – práve priateľstvá ma držali nad vodou aj v ťažkých chvíľach šikany a podobne.

Ako si spomínate na svoje žiacke a študentské časy? Ktoré školy ste navštevovali?

Mala som rada školu – aj preto, lebo som sa rada učila. Prvé 4 roky som chodila na ZŠ Nábrežnú a potom som sa presunula na osemročné štúdium na Gymnáziu v Nových Zámkoch. Väčšinu času som teda trávila štúdiom. Niektoré vtipné momenty som popísala aj v mojej knižke Všetko, čo nás spája.

Máte zaujímavé krstné meno – Kvet. Ako ste k nemu prišli?

Moje občianske meno je Hoa Nguyen Thi. Hoa je krstné meno, v preklade znamená „kvet“. Moja sestra vedela, že na Slovensku existuje meno Kvetoslava, a preto mi prischla odmala prezývka Kvetka. Ja som si meno napokon adoptovala aj ako umelecké a dnes ma všetci prezývajú Kvet.

Vaša kniha je plná fotografií z minulosti a aj z vlastnej tvorby – ste doktorandkou na Katedre fotografie a nových médií na VŠVU. Kedy ste sa rozhodli, že chcete ísť študovať fotografiu?

Fotografia bola počas môjho dospievania jeden zo spôsobov, ako vyjadriť to, čo som nedokázala napísať slovami. Častokrát mi dopomohla stvárniť to, čo som prežívala. Bavilo ma však tvoriť vo všeobecnosti a znamenalo to hľadanie svetla, vhodného miesta (cestovali sme veľa po južnom Slovensku) a mojou dvornou osobou bola sesternica Anna, s ktorou sme trávili veľa času. To rozhodnutie bolo sčasti spontánne, ale vyplývalo aj z toho, že ma nebavilo štúdium politológie, ktoré som začala študovať po gymnáziu. Som rada, že som sa rozhodla riskovať a skúsiť štúdium vizuálneho umenia.

Čo chcete povedať prostredníctvom fotografie?

Niekedy až priveľa vecí J. Ale fotografie ako také sú vlastne príbehy. Príbehy a rozprávanie sú nesmierne dôležité ako pamäťový nástroj na vypĺňanie priestoru, ktorý nie je v oficiálnych záznamoch. Tento pohľad ma inšpiruje aj vo vlastnej tvorbe.

Čo pre vás znamenalo, keď bola Vietnamská komunita na Slovensku oficiálne uznaná v roku 2023 ako národnostná menšina?

Veľký míľnik pre nás ako aj pre Slovensko. Bol to pre obe strany signál porozumenia a potvrdenia, že sme súčasťou slovenskej spoločnosti a pre Slovensko zase, že slovenská identita je rôznorodá a potrebujeme ju poznať z viacerých uhlov, ktoré doteraz neboli prebádané.

Čo vás viedlo k tomu napísať knihu Všetko, čo nás spája?

Chcela som napísať a ponúknuť príbeh, ktorý nie je úplne známy. Verila som, že tí, ktorí si knihu prečítajú, môžu trochu viac pochopiť svet migrantov. Migranti, utečenci, utečenkyne  sú často hanlivo nálepkovaní – častokrát z mocenských dôvodov. Potrebujeme nahlas zdôrazňovať, že ak je marginalizovaná skupina ľudí na tomto svete vnímaná cez nenávisť alebo je definovaná cez krivú realitu, musíme sa mať na pozore. Dialo sa to v minulosti, aj dnes a jeden zo spôsobov, ako tomu predísť, je rozprávať o tom, zdieľať príbehy z týchto komunít a spájať sa.

Čo by ste chceli v živote dosiahnuť? Kde by ste chceli byť o 10 rokov?

Chcem veriť, že aj o 10 rokov budem žiť a tvoriť na Slovensku. Verím, že naša spoločnosť ostane silná a nebude založená na rozdelení a nenávisti.

Ďakujeme za rozhovor.