Rozhovor s humoristom a regionálnym autorom Václavom Strejčekom

Václav Strejček je regionálny autor, jeden zo zakladajúcich členov a dlhoročný člen Literárneho klubu GENERÁCIE pôsobiaceho pri Knižnici Antona Bernoláka v Nových Zámkoch. Vo svojej tvorbe sa venuje písaniu divadelných hier, scénok, aforizmov, vtipov, básní, recitácii a herectvu. Vidieť ste ho mohli v mnohých divadelných predstaveniach, humoristicko-poetických pásmach či estrádnych večeroch. Je známy tým, že má rád humor, aforizmy a vtipy. Ako sám hovorí, jeho túžbou je prezentovať ľuďom humor a srandu.

Dočítala som sa o vás, že ste rodák z Kladenska. Ako ste sa dostali do Nových Zámkov a ako dlho tu už žijete?

Žijem tu od roku 1980, prišiel som sem za manželkou. Do 26-tich rokov som býval v jednej dedine blízko Kladna a už tam som robil divadlo. Keď som sa sem presťahoval, založili sme divadelný súbor. Divadlo je moja hlavná náplň.

Akej profesii ste sa venovali?

Venoval som sa svojej profesii, ktorej som sa vyučil a celý život som ju robil. Išlo o tepelné spracovanie ocele. Pracoval som ako kalič. Pracoval som v Sigme Nové Zámky, vo Vunare a mnohých ďalších.

Venujete sa dramatickej tvorbe, písaniu a réžii divadelných hier, scénok, aforizmov, vtipov, básní a ich recitácii a aj herectvu. Patríte medzi zakladateľov a aktívnych členov LK GENERÁCIE. Ako ste sa k literárnej tvorbe dostali?

Na Kladne sme mali literárny klub, ktorý potom prešiel do dediny, z ktorej pochádzam. Tam sme sa stretávali pravidelne každý mesiac. Boli to všetko autori zo širokého okolia. Vydávali sme si almanachy a viedli to profesionálni spisovatelia – básnici z Prahy. A tí nám nosili na besedy národných umelcov. Tam som chodil asi 5 – 6 rokov. Už od začiatku som chcel v Nových Zámkoch založiť literárny klub, pretože som chcel v tom pokračovať. Ibaže sa hlásila ďalšia láska – to divadlo, a tak som sa nevenoval literatúre, ale divadlu a to trvalo od roku 1982 do 1994. V roku 1994 som hral divadlo s Vierkou Pelikánovou. Dohodli sme sa, že založíme literárny klub. Prvýkrát sme sa stretli v marci 1994 v Malom centre kultúry a poznania – Štefánka a zase to bolo na báze autorov. Bolo tam plno mladých ľudí, pretože mladí ľudia píšu básne. Mali sme šťastie, že Kvetka Halászová, šéfredaktorka Našich novostí, nám každý mesiac uverejňovala básne. Tam to trvalo asi 2 roky, chodili tam spisovatelia Svetozár Veigl, Vojtech Kondrót. V roku 1996 literárny klub GENERÁCIE prešiel pod Knižnicu Antona Bernoláka.

Kto vás pozná vie, že máte radi humor, aforizmy i vtipy. Kde beriete inšpiráciu na tvorbu svojich hier, scénok, básní?

Minimálne už 15 rokov píšem aforizmy v rýmoch. Rým to je moja doména. Voľným veršom som veľmi málo písal. 99% básní som napísal v rýmoch. Celé to moje básnenie som ukončil básnickou zbierkou, ktorá sa volá O babičke. Aforizmy píšem denne. Veľmi ma to baví. Dá sa v tom napredovať. Moje aforizmy majú len dva riadky. V jednom riadku niečo nadhodíte a v druhom to zhodíte :). Má to tú výhodu, že to môžete vymýšľať vo vlaku, v autobuse, všade. Moja ďalšia záľuba je turistika. Každý týždeň niekam chodím. Takže buď sa učím text, ktorý budem recitovať, alebo píšem.

Čo robíte radšej? Píšete aforizmy, divadelné scénky alebo hráte, inscenujete a recitujete?

Aj umelecký prednes ma baví, aj v tom sa dá napredovať. Beriem to už úplne inak, ako som to bral predtým. Mojou filozofiou je, že texty treba recitovať spamäti. Pretože ak držíte v ruke knihu a čítate z nej, to už nie je ono. Keď tú báseň viete naspamäť, tak sa do toho človek vie vložiť a lepšie to podá.

Akú poéziu máte rád? Ktorí autori vás ovplyvnili?

Poézii sa venujem asi tak od siedmej triedy základnej školy. Veľa som poéziu čítal, písal, potom som ju aj recitoval. Tých básnikov, čo mám rád, je strašne veľa. Doma mám veľmi veľa básnických kníh. V poslednej dobe ma nadchla baroková poézia. Zo svetových básnikov má najradšej Sergeja Jesenina, z českých básnikov mám najradšej Jaroslava Seiferta, Vítězslava Nezvala, Viléma Závadu. Niektorých recitujem, niektorých len čítam. Keď recitujem, väčšinou to je viazaný verš.

Vytvorili ste veľké množstvo hudobno-poetických pásiem, mnohé z nich boli odprezentované aj v knižnici. Za všetky spomeniem pásma s názvom Motýľ, Čo len chcete. Píšete repliky na konkrétnych hercov a recitátorov?

Momentálne sa vo veľkom venujem písaniu scénok do estrád. Pretože mojou túžbou je prezentovať ľuďom srandy, estrády. Sú to scénky, aké robili Lasica a Satinský. Teraz sme sa dali dokopy s Jožkom Palackom a Martinom Ferusom, robíme spolu takéto vtipné vystúpenia. Ja si pre seba vyberiem rolu, ktorá mi najviac sedí, pretože zároveň aj hrám v tej estráde. Oni už vedia, kto, čo bude hrať. A máme aj dve ženy, takže môžem písať repliky aj pre ženy. Chceme tieto estrádne večery robiť aj v priestoroch Miestneho odboru Matice slovenskej na Nábrežnej ulici. Mali sme ich dodnes už 9 a volali sa Revue. Tieto estrády mali veľký úspech, na každej bolo okolo 200 ľudí.

Vaše texty zhudobnil Marián Mikuš. Ako prišlo k tejto spolupráci?

Marián je skvelý umelec, komponuje hudbu, zhudobňuje texty, píše divadelné scenáre. Náš vzťah je kamarátsky, rád s ním spolupracujem. Vždy rád spomínam na jeho recitály v Irish pube, kde ma pozval ako komentátora. Išlo o hudobno-humorné pásma so satirickým podtextom.

V máji ste odprezentovali v knižnici divadlo poézie s názvom Čo len chcete, čo bol výber z tvorby Williama Shakespeara.

Bolo to divadlo poézie. Shakespeare napísal svoje texty pred 420 rokmi, takže v dnešnej dobe nie je jednoduché ich interpretovať. Pre dnešného diváka sú ťažké, ale myslím si, že sa nám to podarilo, pretože ohlas bol veľmi pozitívny. Týmto divadlom som si splnil sen – ukázať divákom vyššiu formu prednesu a dúfam, že v tom budeme ešte pokračovať. Dnes to má poézia ťažké. Celkovo literatúra to má ťažké. Menej ľudí číta a preto si myslím, že ústne podanie poézie má význam a snažíme sa najmä o to, aby divák po vzhliadnutí nášho predstavenia si napr. doma toto autora vyhľadal. Vždy ma poteší, keď mi diváci po predstavení povedia, že si prosia, aby som im doniesol danú báseň, ktorú počuli v ústnej podobe.

Čo pre vás znamená poézia?

Poézia pre mňa znamená životný štýl, odpútanie sa od bežných starostí a toto báseň dokáže. Mojím krédom je nenechať sa zlákať výdobytkami dnešného konzumného sveta. Keď mi je ťažko, zoberiem si báseň a hneď mi je lepšie.

Na akých projektoch momentálne pracujete?

Nikdy som nebol nadšenejší do tejto klubovej činnosti, ako teraz. Teším sa, že sa nám to v klube rozrastá, že sa nám darí. Vôbec sa nenudím. Chodím na recitátorské súťaže, učím sa texty, píšem texty. Už teraz pripravujeme program nášho klubu na budúci rok, v ktorom by naši členovia mohli pravidelne recitovať svojich obľúbených autorov. Dohodli sme sa, že budeme robiť estrádne večery, hudobno-recitačné pásma, predstavovanie nových autorov a recitátorov. V poslednej dobe sme nabrali v klube nový vietor do plachiet, akurát je tam jedna veľká prekážka, že starneme a potrebovali by sme mladších autorov, recitátorov, divadelníkov.

Ďakujeme za rozhovor.