Rozhovor s múzejníkom, historikom a spisovateľom Miroslavom Eliášom

Miroslava Eliáša od detstva fascinovala história, hrady a zámky. So smiechom spomína, ako ho spolužiaci žiadali, aby im do pamätníkov kreslil slovenské hrady. Ako sám hovorí, nikdy sa nenudí. Ak nemá povinnosti na domácej pôde v Šuranoch, kde pôsobí ako správca mestského múzea, môžete ho nájsť pri Martine, kde už

7 rokov vkladá svoju energiu do obnovy hradu Sklabiňa. Múzejník, historik a spisovateľ Miroslav Eliáš.

Kedy ste sa vydali na cestu spoznávania a komunikácie našej histórie a kultúrneho dedičstva?

Začalo sa to ešte v detstve, keď som bol malý chlapec, zhruba od základnej školy. Zaujímali ma hrady a zámky v detských časopisoch. Potom neskôr to boli fotografické knihy Karola Plicku, vynikajúceho fotografa. S rodičmi sme často chodievali počas dovoleniek po pamiatkach, veľmi sa mi to páčilo. Keď som bol siedmak, začal som sa zaujímať o dejiny umenia a rozoznávať historické slohy – či to bola gotika, renesancia, barok. Tam to už prešlo k poznaniu historickej architektúry – nielen tých hradov a zámkov. Pamätám si, že všetci spolužiaci odo mňa chceli, aby som im do pamätníka nakreslil taký a onaký hrad. Napriek tomu, že som išiel na strednú školu niekde úplne inde – do Nových Zámkoch na odbor kuchár, stále som zostával verný historickým pamiatkam.

Kam smerovali Vaše kroky po strednej škole?

Už v rámci strednej školy som robil aj dve SOČ-ky (stredoškolské odborné činnosti – pozn. red), ktoré boli zamerané na históriu a kultúru pamiatok. S nimi som postúpil aj na krajské kolo súťaže. Potom som pokračoval v štúdiu na Univerzite Mateja Bela na katedre ekomuzeológie. Táto katedra dnes už neexistuje. Päť rokov som študoval v Banskej Štiavnici, čo je krásne a inšpiratívne mesto. To nemohlo by nič lepšie pre mňa v rámci umenia, architektúry a pamiatok. Po skončení štúdia som sa zamestnal u nás v Šuranoch v Mestskom kultúrnom stredisku, kde pracujem ako zakladateľ a správca mestského múzea. Venujem sa aj dejinám a výskumu nášho mesta. Vypovedá o tom aj viacero mojich knižných publikácií. Už bezmála dvadsať rokov sa venujem aj téme tureckej expanzie. Publikujem na tému tureckej expanzie, významných osobností a pamiatok – najmä náhrobných pamiatok protitureckých bojovníkov. Veľmi rád cestujem, spoznávam pamiatky. Niekedy sa človek dostane do zabudnutého kostolíka, kde je niekto pochovaný. V mojich knihách sa snažím šíriť túto históriu a pamiatky ďalej.

Akým projektom sa venujete momentálne?

Tým, že som mal rád odmalička hrady a zámky a Šuriansky hrad už neexistuje, našiel som si svoj hrad a tým je už 7 rokov hrad Sklabiňa, kde sa aktivizujem ako dobrovoľník pri samotnej záchrane hradu, rekonštrukčných prácach, ako autor najnovšej expozície na hrade, aj v rámci organizovania kultúrnych podujatí na hrade. Zostal som verný aj svojmu pôvodnému remeslu – kuchárčine. Venujem sa takisto aj dobovej gastronómii. Takže naozaj moja práca prerastá cez širšie spektrum interdisciplinárnych aktivít.

V roku 2010 ste napísali rozsiahlu historickú biografiu – Forgáchovci šľachtický rod z Gýmeša. Kniha je okrem zaujímavého textu bohato ilustrovaná, o čom svedčí vyše 220 obrázkov: portrétov osôb, listín, erbov. Čím si vás Forgáchovci získali? Ako dlho ste na knihe pracovali?

Tento šľachtický rod som si vybral za svoju diplomovú prácu, kde som sa zameral na ich kultúrne dedičstvo. Veď napokon rodové sídlo – hrad Gýmeš je aj pre mňa obľúbeným miestom na výlet. Vtedy som prešiel na Slovensku viacero pamiatok spojených s týmto rodom, od západu na východ. Mám zvyk pripravovať si aj fotky do kníh sám, rád fotím, takže okrem písania je to jedna z mojich ďalších záľub. Po diplomovke mi vôbec nenapadlo, že túto tému posuniem do roviny vytvorenia stálej expozície Múzea rodu Forgách v kaštieli Jelenec, ale aj do knihy. Stále je po tejto knihe dopyt, ale po toľkých rokoch sa už žiada jej úplné prepracovanie a doplnenie… Tak možno raz. Krásne na tom je aj to, že vďaka tejto téme, začali niektoré obce spolu komunikovať v rámci kultúry a aj ja mám od tých čias mnohé pretrvávajúce známosti, priateľstvá a kontakty po celom Slovensku.

Štát dotuje obnovu národných kultúrnych pamiatok v rámci svojho dotačného programu Obnovme si svoj dom. Máte pocit, že táto podpora je pre pamiatky na Slovensku dostačujúca?

Toto je vec, ktorá sa obzvlášť v posledných dvoch rokoch trochu zasekla. Tieto roky boli poznačené pandémiou covid-19, takže mnohé rekonštrukčné práce boli pozastavené. Áno, v rámci programu Obnovme si svoj dom sa môžu občianske združenia uchádzať o dotácie. Ide tam hlavne o podporu zamestnania nezamestnaných alebo dlhodobo nezamestnaných, ktorí pracujú na obnove alebo záchrane torzálnej architektúry našich hradov. V súčasnej dobe je tam dokonca jeden projekt zameraný na marginalizované skupiny, ktorí sa dotýka hlavne rómskej komunity. Toto je však dosť obmedzujúce, nakoľko sú hrady, ktoré sú v takých lokalitách, kde nemáte rómsku komunitu. Tieto dotácie preto nemôžu využiť občianske združenia, pretože nemajú s kým. Celkovo si myslím, že by to tu chcelo aj vo viacerých sférach povzbudiť, nielen čo sa týka samotnej rekonštrukcie, aj propagácie a marketingu pamiatok. V našom kultúrnom dedičstve je obrovský potenciál, ktorý ale nie je využitý. Niekedy je to možno len o informovanosti, o značení pri cestách… Ale to už je o takej kultúrnej politike štátu, o ktorej by sa nemalo siahodlho diskutovať, ale ktorá by mala byť na tej najvyššej vládnej inštancii reálne stanovená.

Aké sú vaše pracovné ciele do desiatich rokov? Kam by ste sa ešte chceli posunúť?

Jednak je to moje pracovné prostredie, kde žijem a pracujem, plus sú to aktivity v občianskom združení Donjon. Pokiaľ nie sú nejaké pracovné povinnosti na domácej pôde, tak som niekde úplne inde. Na tom našom hrade Sklabiňa pri Martine trávim mnohé víkendy a dovolenky. Človek sa nejakým spôsobom vyventiluje a aktivizuje. Ten hrad má úžasný potenciál, jeho dejiny nikdy neskončili. Dejiny tohto hradu kontinuálne pokračujú od 13. storočia až doteraz. Ten hrad je taký veľký a má veľmi bohatú históriu. Čaká nás tak veľa práce, že tej práce je aj na dva životy. Krásne na tom je, že každý rok vidíte po sebe kus práce. A návštevníci, ktorí chodia na hrad z roka na rok takisto vidia ten progres a to je to najlepšie, čo môže byť. Vtedy človek vie, že jeho práca má zmysel. Keď ľudia spoznávajú hodnoty, ktoré máme doma a nemusia za tým cestovať ďaleko do zahraničia.

Za rozhovor ďakujeme Miroslavovi Eliášovi.

Od autora vám ponúkame tituly: Pamätný spis k dejinám Šurianskeho hradu, Forgáchovci – šľachtický rod z Gýmeša, Šuriansky cukrovar, Zabudnutí hrdinovia protitureckých bojov a mnoho ďalších kníh, ktoré nájdete oddelení bibliografie a regionalistiky.