Rozhovor s autorkou Zuzanou Boďovou

Zuzana Boďová je autorka veľkého počtu detských kníh, z ktorých môžeme spomenúť trilógiu o baníckych škriatkoch – Štiavnickí permoníci, Kremnickí permoníci, Spišskí permoníci. V jej ďalších príbehoch nechýbajú dinosaury, strašidielka či jeden malý Riman. Svoju tvorbu pre deti započala titulom Všelijaké rozprávky (2012) a pokračuje v nej dodnes.

Na slovenskom knižnom trhu nájdeme od vás množstvo detských kníh. Prečo ste sa vybrali cestou tvorby pre deti?

Rozprávky som milovala a už ako dieťa som si rada vymýšľala a písala, a keď sa mi narodil syn, tak akosi prirodzene som mu na dobrú noc rozprávala príbehy. To, že raz budem písať knižky, mi vtedy vôbec nenapadlo. Bola to náhoda. Raz som synovcovi chcela dať diktát, no nemal učebnicu, tak som mu ho vymyslela. Vznikol príbeh o bocianovi a žabe a bola z toho moja prvá rozprávka v knihe. Skúsila som napísať ďalší a takto postupne sa mi otvoril nový svet. Hneď som zistila, že písať pre deti je oveľa náročnejšie ako pre dospelých, musela som dávať pozor na výrazy, na zrozumiteľnosť, nehovoriac o čistej slovenčine, vyhýbať sa čechizmom a kadejakým obľúbeným zvratom.

Vo vašej tvorbe nájdeme tituly o permoníkoch zo Spiša, z Kremnických a Štiavnických vrchov. Čo vás inšpirovalo napísať príbehy viažuce sa ku konkrétnym miestam?

Nápad prišiel sčista-jasna na vrchole hory Paradajs v Banskej Štiavnici. Dívala som sa na toto čarovné mesto, a keďže som v knižke Rozprávky do chrumkava prepečené napísala príbeh o permoníkovi, odrazu som sa ocitla medzi baníckymi škriatkami. Hneď som sa v mysli zvítala s Matúšom, hlavnou postavou celej trilógie, a kým som ju dopísala, tak po tri roky som sa túlala v štôlniach, jaskyniach, plávala v tajchoch a kade-tade. Čítala som spústu kníh o baníctve, aby som nepopísala nezmysly, a celkom ma to pohltilo. Hrubizná kniha Haasa Kianičku, Kremnica – mesto klenotov, mi neskutočne pomohla.

Prečítala som si znovu Zlaté mesto od Jozefa Horáka a množstvo povestí. Na Spiši som hľadala miesto, kde by sa mohol konať zraz permoníkov, pretože som v závere trilógie chcela napísať o baníctve aj mimo Slovenska a natrafila som na tajomnú Mesačnú jaskyňu. Kedysi ju opísal akýsi kapitán a záhadológovia odvtedy nemôžu spávať. Veľmi ma pobavil film, v ktorom sa ju márne snaží nájsť pátračská skupina pod vedením speleológa Stanislava Pavlarčíka, a keďže sa jaskyňa dodnes nenašla, úplne presne mi zapasovala do knižky. To sú tie pekné veci pri písaní. Mesiac si hlavu lámem, a nakoniec to predsa príde a je to nádhera.

Možno povedať, že ste si aj vytvorili vzťah k týmto lokalitám?

Určite áno. Už len kvôli tomu, že som si o nich všetko dopodrobna naštudovala, prechodila a fotila. Čím viac o niečom vieme a priblížime sa k tomu, tak sa to stane chtiac-nechtiac našou súčasťou. Do Kremnických vrchov chodím bežkovať a nedávno som bola pri Spišskom hrade v prírodnej rezervácii Dreveník poobdivovať prekrásne travertínové skalné veže, jaskyne a rokliny. Možno ma i miestni permoníci spozorovali, aspoň sa mi tak zazdalo.

Medzi vaše posledné vydané knihy patrí séria Dinosaury na dobrú noc. Čo táto séria ponúka potenciálnym malým čitateľom?

Mám štyri vnúčence a tým pádom dinosaury nemôžu chýbať. Na dobrú noc som im začala rozprávať o Tyrovi, ktorému deti navarili krupičnú kašu, a tak im neublížil, a akosi sa mi tento nápad zapáčil. Nakoniec sú z toho tri knižky a myslím, že napíšem ešte poslednú, v ktorej sa odvážne detiská vyberú do praveku, a tým tieto dinosaurie dobrodružstvá, hádam, ukončím.

Váš prvý titul vyšiel pred desiatimi rokmi. Vnímate, že sa za ten čas zmenili požiadavky detského čitateľa? Čo potrebujú nájsť dnešné deti v knihe?

Moji vnuci milujú počítačové hry a je neľahké zaujať ich niečím iným. Momentálne víťazí minecraft a pokémoni, no našťastie, bavia ich aj knižky. Zatiaľ som si nevšimla, že by sa rozprávky napísané pred desiatimi rokmi museli nejako zvlášť meniť. So staršími je to už náročnejšie, pre dnešné deti sú pridlhé, vyžadujú viac obrázkov, viac zábavy, jednoducho, upútať ich na dlhší čas vyžaduje viac tvorivosti. Deti majú dnes vo všeobecnosti menej priestoru na čítanie, keďže všade na ne číha nový impulz, zmysly im raz-dva zahltia reklamy všetkého možného druhu a je to ťažké ustáť. Sadnúť si len tak do kresla, nerobiť nič, len snívať alebo čítať je pre mnohé výnimočný stav.

Zvyknete sa aj vy začítať do detských titulov?

Pravdaže, robím to neustále. Som zvedavá, akým štýlom je kniha napísaná, či sa číta ľahko, či má v sebe humor, a ak sa mi páči, tak ju deťom kúpim.

Máte momentálne rozpracovaný ďalší príbeh, ktorý by sme si mohli čoskoro prečítať?

Príbehov mám viac než dosť, poznámky si robím neustále, nápady zatiaľ prichádzajú, takže určite ešte bude nová knižka.

Za rozhovor ďakujeme Zuzane Boďovej.

Od autorky vám ponúkame titul Kremnickí permoníci, ktorý nájdete medzi detskou literatúrou na oddelení rodinnej knižnice.