Rozhovor s autorkou Zuzanou Šimekovou

Zuzana Šimeková je úspešná slovenská právnička, ktorá niekoľko rokov pôsobila ako advokátka v Londýne a Paríži. Bola zaradená medzi 40 významných právničiek v jej kategórii v Európe a medzi top 100 žien česko-slovenského právneho biznisu. Po dlhých rokoch v pracovnom kolotoči začala pociťovať, že niečo s ňou nie je v poriadku. Neskôr zistila, že tento stav sa nazýva vyhorenie. Na základe vlastnej skúsenosti založila občianske združenie, ktoré pomáha ľuďom v oblasti sebarozvoja, duševného zdravia a s dôrazom na prevenciu vyhorenia. V júli tohto roku jej vyšiel debutový album Krásni ľudia, v ktorom rozoberá vyhorenie, úzkosti, workoholizmus a závislosti od omamných látok a alkoholu. V rozhovore sa dočítate o jej úspechoch i pádoch a ceste sebapoznania.

Zuzana, povedzte nám niečo o svojom živote. Prečo ste si vybrali právo? Čím vás táto oblasť oslovila?

Ja som sa pôvodne rozhodovala medzi právom, medicínou a cudzími jazykmi. Vždy som mala rada aj umenie a kultúru. Napokon som sa rozhodla pre právo, lebo som mala pocit, že je to oblasť, ktorá by mala prinášať v živote ľudí spravodlivosť a zároveň je to služba, prostredníctvom ktorej dokážem druhým pomáhať. Ten jazykový aspekt som si splnila tým, že som robila v medzinárodnom prostredí.

Dlhé roky ste pôsobili v Londýne a Paríži vo veľkých právnických spoločnostiach. Čo bol váš cieľ v tomto období?

Mojím cieľom v tomto období bolo učiť sa od lepších. Vedela som, že v zahraničí sú tie možnosti a vývoj práva na trochu vyššej úrovni. A u nás v tej dobe začínala éra, kedy sa aj právnici museli špecializovať, určité oblasti práva boli pomerne nové. Chcela som sa učiť od tých, ktorí tú praktickú skúsenosť mali. A práve tú skúsenosť som našla v metropolách v Paríži a Londýne.

Čím boli tieto roky v zahraničí charakteristické?

Každý pobyt v zahraničí bol iný. No obidve skúsenosti mi dali veľmi veľa, čo sa týka toho, aby som vnímala, ako sa inde pracuje. Londýn bol pre mňa doslova továrenské prostredie, kde kvantá právnikov, ekonómov a konzultantov denne chodili do tej štvrte, kde sme pracovali. Vládla tam prísna hierarchia v práci, presné delenie zodpovednosti. Zároveň to bola prvá príležitosť pre mňa vidieť, aké veľké môžu byť právnické firmy, ako môže fungovať taký veľký kolos. Paríž bol tiež v prvom rade o práci. Vôbec som nezažila také dlhé francúzske prestávky a kávičkovanie, aké vidíme vo filmoch. Pracovali sme dlho a tvrdo, hoci v Paríži bol ten život spoločenskejší, viac zameraný na kultúru, na diskusie. Paríž si naozaj zachováva tú svoju povesť a mňa to veľmi obohatilo.

Po dlhých rokoch v rýchlom kolotoči pracovných povinností ste začali pociťovať, že niečo nie je v poriadku. Neskôr ste tento stav opísali ako vyhorenie. Ako by ste ho definovali?

Spôsob, akým to vyhorenie vnímam ja, je psychické a fyzické vyčerpanie dlhodobejšieho charakteru. Z mojej skúsenosti môžem povedať, že to má ďaleko od toho, že mám len zlý deň alebo týždeň. Je to niečo, čo sa takpovediac dlhodobo buduje a potom vás to v jednom momente dobehne tak, že naozaj nevládzete, nevidíte motiváciu, neviete, ako budete pokračovať. Ja sama som to vnímala tak, že si potrebujem dať čas, kedy sa dám dokopy. Myslela som si, že to liečenie pôjde pomerne rýchlo, no nebolo to celkom tak. Tam som videla ten rozdiel medzi únavou a tým, keď sa vám stane niečo vážnejšie. V tomto bode musíte začať budovať svoje základy od začiatku. A to po psychickej a fyzickej stránke.

Čo nasledovalo potom? Vyhľadali ste pomoc?

Priznám sa, že som hľadala pomoc aj priebežne. Ale popritom nasadení, ktoré som mala, to nepadlo na úrodnú pôdu. Keď som už vedela, že ďalej to takto nepôjde, začalo sa obdobie intenzívnej terapie. Prešla som si viacerými lekárskymi vyšetreniami, celou kontrolou tela i duše. Ja som si pôvodne myslela, že za dva týždne budem v pohode a idem ďalej, no nestalo sa to, nešlo to. Tam niekde sa začala moja skúsenosť s tým, čo sa deje, keď naozaj spomalím a keď sa stíšim. Po veľmi dlhom čase som naozaj mala priestor pre seba a možnosť venovať sa sebe. Vďaka terapii som si začala postupne uvedomovať, že som so sebou stratila kontakt a že by bolo fajn ho nájsť. A odtiaľ pramenila moja chuť ten môj príbeh zdieľať a hovoriť o tom, že aj keď sa cítime zle, dá sa z toho dostať.

Koľko vám trvalo, kým ste prekonali tento stav vyhorenia a čo bol pre vás prelomový moment v terapii?

Nesmierne mi pomohol prístup lekárov a najmä mojej terapeutky, ktorá mi na jednom z prvých sedení veľmi jasne pomenovala, že som zameraná na výkony a že tie výkony si okrem práce prenášam aj na seba kdekoľvek sa pohnem. Hoci teraz mi to znie ako niečo, čo bolo veľmi zrejmé, predtým som si to neuvedomovala, lebo som bola v jednom kole, nevedela som z neho vystúpiť a mať nadhľad. To spojenie „zameranie sa na výkony“ vo mne niečo spustilo. Niečo odomklo. Vtedy som si začala uvedomovať, že nielen svoje pôsobenie, ale aj svoju hodnotu ako človeka spájam s tými výkonmi a s tým, či niečo urobím, či toho urobím dosť. Tam niekde sa trafil spúšťač, vďaka ktorému som si uvedomila, že toto bude chcieť asi viac, ako len sľub, že pôjdem načas z práce. Nikdy som si nemyslela, že tá práca na sebe bude trvať tak dlho 😊 Stále som na tej ceste a zisťujem nové veci.

Veľa ľudí si myslí, že vyhorenie sa spája iba s prácou. Vyhorieť však môžeme aj v iných oblastiach života, napr. v partnerstve, rodičovstve. Spájalo sa to vyhorenie u vás aj s partnerskými vzťahmi?

To je veľmi zaujímavá otázka. Vo vzťahu som nevyhorela, no určite som sa aj popálila. Ale paradoxne, keď nie ste v súlade sám so sebou vo vlastnom živote a vo svojom vnútri, automaticky to tvorí aj naše prostredie. To znamená, máme väčšiu tendenciu akceptovať situácie, ktoré by za normálnych okolností neboli prijateľné. Ak nemáme zdravý vzťah sami so sebou, nebudeme ho mať ani s okolím. Mne práve cesta prijatia seba samej priniesla to, že sa moje okolie začalo meniť. Že som si začala uvedomovať tie toxické vzťahy, ktoré tam často boli, partnerov, ktorí neboli pre mňa skutočne partnermi, ale len nejakým výkonom alebo projektom, ktorého som sa chytila. Vzťah k sebe samému definuje tie naše ostatné vzťahy. Jeden zo znakov vyhorenia je to prvotné nadšenie, s ktorým sa do niečoho pustíme a stratíme zdravý kontakt s tým, že toto je už moc a toto nie.

S workoholizmom, nezdravým životným štýlom sa spájajú aj závislosti. Veľa ľudí sa snaží svoje problémy vyriešiť podobne ako vaša hlavná hrdinka Vanda pohárikom červeného vína, iní nadmerným užívaním liekov či bezhlavým nakupovaním. Čo robiť, aby sme nespadli ešte do väčších problémov? Poznáte ten recept?

Ten recept si musí nájsť každý sám, prípadne vyhľadať odbornú pomoc. V rámci prevencie je podľa mňa veľmi dôležité mať kontakt a čas so sebou. Vnímame príliš veľa informácií, veľa obrazov, veľa správ, veľa sa zaoberáme potrebami iných ľudí, nachádzame si príliš málo času pre seba. Či je to ranná prechádzka, meditácia, kniha, skrátka chvíľku byť sám so sebou, ten kontakt s nami je veľmi dôležitý a vie nás nasmerovať, ako správne so sebou fungovať. Odborníci hovoria o troch dôležitých veciach, ktoré by sme si mali sledovať – strava, spánok a šport. Základom je nájsť si tú rovnováhu pre seba. Keď toto máme, ľahšie sa nám nastavuje deň a ak si lepšie nastavíme deň, ľahšie zvládame život a naše okolie.

Aj na základe vašej skúsenosti ste založili občianske združenie INLY, ktoré zastrešuje psychológov, terapeutov, koučov, ktorí pomáhajú ľuďom starať sa o svoje duševné zdravie.

Ja som pôvodne nechcela nič zakladať. Ale nedalo mi to, lebo sa na mňa čoraz viac ľudí obracalo so žiadosťou o pomoc. Tak som založila občianske združenie, kde okrem iného pomáhame ľuďom z profesionálneho prostredia, ktorí majú veľa práce, veľa aktivít, alebo skrátka majú niečoho veľa a v živote a hľadajú rovnováhu. Veľa ľudí mi hovorilo, že o to bude enormný záujem, ale jedna vec je, že uznáme, že duševné zdravie existuje a druhá vec je, mať vôľu pracovať na sebe. To sú dve úplne odlišné veci. Čakali sme na začiatku obrovský nápor a on neprišiel 😊 Ale postupne sa to samozrejme zmenilo. Robíme veľmi veľa osvety. Poskytujeme poradenstvo ľuďom, ktorí chcú vedieť, ako si nastaviť procesy a hranice v živote. Najviac ma vždy teší, keď pomôžeme mladým ľuďom. Robili sme kurz pre mladé dievčatá ohľadom sebarozvoja. Bolo úžasné sledovať, aké zmeny si dovolili spraviť, že si dokázali vypýtať, čo potrebovali… Pre mňa sú toto veľmi silné momenty.

Kde sa vidíte o desať rokov a kde by ste sa chceli posunúť vo svojom živote?

S veľkou vďakou som momentálne tam, kde som. Rada by sa naďalej venovala tomu, čo robím teraz. Ten mentoring a osveta v oblasti duševného zdravia mi dáva veľký zmysel. Chcela by som naďalej písať, lebo ma veľmi baví proces tvorby knihy a taktiež veľmi rada sa stretávam s čitateľmi na besedách a diskutujem s nimi.

Ďakujeme za rozhovor.

Od autorky si v našej knižnici môžete vypožičať titul: Krásni ľudia.

Nájdete ho na oddelení rodinnej knižnice.