Rozhovor s autorkou Evou Borušovičovou

Eva Borušovičová je scénaristka, spisovateľka, filmová aj divadelná režisérka. Vyštudovala scenáristiku a réžiu na Filmovej fakulte VŠMU. Na konte má niekoľko filmov, vytvorila množstvo scenárov a napísala zaujímavé knihy pre deti a dospelých. Pravidelne píše do novín a časopisov. Vyučuje na Filmovej fakulte VŠMU budúcich režisérov a scenáristov. O svojom živote a tvorbe nám porozprávala po besede v našej knižnici.

Ste scenáristka, režisérka a spisovateľka. Ktorá z týchto tvorivých činností je vám najbližšia?

Vždy tá, ktorú práve robím. Ale všetky sú stále prítomné v mojej hlave, pretože sa stáva, že síce práve skúšam v divadle hru, ale zároveň v tom čase robím korektúry knihy alebo píšem poviedku a to, čo sa mi do nej nezmestí, odkladám ako príbeh vhodný do rozhlasu. Je pre mňa inšpiratívne to striedať.

Učíte na Vysokej škole múzických umení v Bratislave to, čo ste sama vyštudovali. Aký je to pocit? Ako vidíte budúcu generáciu scenáristov a režisérov?

Tá škola je trochu ako rodina. Skupiny študentov sú malé, máme k sebe blízko, s kolegami sa poznáme už roky. Minule som si uvedomila, že je pár miest na svete, kam keď vchádzam, takmer vždy sa nevedomky usmievam. Filmová fakulta je jedným z takýchto miest. A zo študentov mám radosť. Sú väčšinou talentovaní, premýšľajúci, citliví, odvážni a pracovití. Teším sa z ich ľudského aj profesionálneho dozrievania. 

Napísali ste scenár k filmu Jánošík – Pravdivá história, ktorý nakrútila poľská režisérka Agnieszka Holland. Scenár vyšiel aj v knižnej podobe. Aký je váš vzťah k sfilmovaným knihám?

Sfilmovať knihu je ťažké, pretože každý čitateľ si ju pri čítaní sfilmuje vo svojej hlave a potom býva pri pozeraní filmu sklamaný. Teraz je to v tomto smere lepšie, lebo sa trochu menej číta, takže väčšina divákov prichádza do kina bez predsudkov, teda bez toho vlastného filmu v hlave. Môjho Jánošíka sa tento problém netýka, lebo ten vznikol rovno ako filmový scenár a potom po premiére filmu vyšiel knižne.

Ste autorkou viacerých kníh pre dospelého čitateľa. Za všetky spomeniem: Plány B, Do plaviek, Nádej je pri nás a šuchoce krídlami. Sú plné príbehov, ktoré nahliadajú do duše a majú motivačný charakter. Odkiaľ čerpáte inšpiráciu k ich písaniu?

Zo života. Z môjho vlastného, z našich rodinných príbehov, aj zo zážitkov iných ľudí. Ja sa rada rozprávam. Aj s celkom cudzími ľuďmi. Nikdy totiž neviem, kto mi povie niečo zaujímavé. Väčšinou sa so mnou ľudia aj dajú do reči. Je to dar, že mi ľudia dôverujú a otvoria sa mi. Túto schopnosť má aj moja sestra a najviac ju mala naša babička. Tá si sadla ráno do čakárne a o hodinu mohla písať memoáre o každom, kto v tej čakárni sedel tiež. Spisovateľ Peter Hoeg to nazval Efekt Susan. Niektorí to proste máme. 

Napísali ste aj knihu pre deti s názvom Dokonalé dieťa. Za túto knihu ste získali v roku 2023 Prémiu v rámci Ceny literárneho fondu za pôvodnú slovenskú literárnu tvorbu v kategórii literatúra pre deti a mládež. Čo vás viedlo k jej napísaniu?

Detstvo, na ktoré sa dobre pamätám a detstvo mojich detí, ktoré sa mi odohráva pred očami. Ale celkom konkrétne to bola pani redaktorka z rozhlasu, ktorá ma oslovila na napísanie rozhlasovej hry pre deti. Keď sme ju nahrávali, deti, ktoré v nej hrali, sa strašne smiali a hovorili, že škoda, že toho nie je viac a že to nie je kniha. Tak som toho napísala viac a bola z toho kniha. A mám z nej veľkú radosť, lebo po nej siahajú aj deti, ktoré normálne príliš nečítajú. 

Psychológovia tvrdia, že najdôležitejším obdobím života človeka, ktoré formuje jeho osobnosť, je práve detstvo – vek do šiestich rokov. Aký máte na to názor vy?

Asi je to pravda. Ako malí potrebujeme všetci pocítiť, že nás milujú, že svet je zázračné miesto, že sme v bezpečí a že môžeme ľuďom dôverovať. Všetko ostatné sa naučíme a spoznáme neskôr, ale v útlom detstve potrebujeme teplú náruč a povzbudivé slová. A aj veľa rozmaznávania.

Vo vašich knihách čitatelia nachádzajú rady, ktoré im pomáhajú v mnohých životných situáciách. Akú radu by ste dali ľuďom, ktorí sa úporne snažia o dokonalosť?

Že stačí, keď sme dosť dobrí. Že nás milujú a prijímajú, aj keď sme len takí, akí sme. A že dôležitejšie než dokonalosť je láskavosť.

Na akých projektoch momentálne pracujete?

Teraz píšem divadelnú hru Plechové nebo, premýšľam nad článkami do novín a upratujem šatníky.

Čo by ste chceli ešte v živote dosiahnuť? Kde by ste chceli byť o desať rokov?

O desať rokov by som tu chcela byť pre svoje deti a blízkych, zdravá, zasnívaná a optimistická. A trebárs aj znovu u vás v knižnici na besede.

Ďakujeme za rozhovor.