Rozhovor s autorkou Ľubicou Bátoryovou

Počas mesiaca október sme si pripomenuli Svetový deň ochrany zvierat. Život spätý so štvornohými miláčikmi zažíva každodenne autorka detských kníh Ľubica Bátoryová. Prečo v jej knihách vystupujú zvieratá a ako nám môžu pomáhať v živote sme sa jej spýtali v rozhovore.

Do povedomia čitateľov ste sa dostali svojimi titulmi pre deti Pes Timo a doktor Hafbolíto, Pes Timo a fučivírus, Klárka a Snehuľko. Aká bola vaša cesta k samotnému písaniu a prečo ste si vybrali práve literatúru pre deti?

Moje písanie je úzko späté so psami a s deťmi, s ktorými pracujem v rámci intervencií s asistenciou psov v edukácii a vo fyzioterapii. Som už viac ako dvanásť rokov canisterapeutka. Deti odo mňa vždy chceli počuť príhody, zážitky, aj všetky kotrmelce, ktoré sme so psami zažili. Prvá hŕbka príbehov vznikla už v roku 2013 s názvom „Nezbedná Ajda“. Táto kniha ale nikdy neuzrela svetlo knižnice. Príbehy som využívala najmä v školách na hodinách čítania so psíkom. Prešlo pár rokov, doma sme už vychovávali druhú generáciu našich terapeutických psov, a venovali sme sa najmä canisterapii pre detičky so zdravotným znevýhodnením. Tiež sme pripravovali v našom tíme špeciálne servisné psy do rodín s deťmi, ktoré potrebovali psíkov na psychickú podporu, psy motivačné, balančné, ale aj psy signalizujúce prichádzajúce záchvaty.
Vtedy sme spoznali aj rodinu Horvátovcov s malou Tamarkou. Rodinu, ktorej sme pomohli vychovať servisného psa Tima, rodinu, s ktorou sme sa aj osobne spriatelili. Tamarka a brat Lukáško dostali odo mňa pár veselých príbehov o malom Timovi, ktoré sa im páčili. No až v roku 2018 som príbehy skoncipovala do knihy „Pes Timo a doktor Hafbolíto“. Bolo to s výraznou pomocou vydavateľstva Artis Omnis, ktoré ma zobralo pod „krídla“. Veľkú odvahu prejavila aj rodina, lebo v knihe sú zachované ich pravé mená, aj fotografie. Nenahnevali sa, aj keď som čosi kdesi v texte riadne zveličila. Vo vydavateľstve oslovili aj skvelého výtvarníka Martina Luciaka, ktorý súhlasil so spoluprácou. Sadli sme si ako ľudia. Prvý číta nové veci a posiela skice. Má vynikajúci cit pre text, krásne zachytí kresbou to, čo sa snažím povedať rečou psov.
S prvou knihou o Timovi sme mali skromné plány. Mala len potešiť. Jazyk knihy, dovolím si povedať, je u mňa iný ako u pravých spisovateľov. Lebo ja spisovateľka v skutočnosti nie som. Jedna pani recenzentka napísala: „Z Tima nikdy nebude Maxipes Fík …“ a je to pravda. Ale podarilo sa to, čo nikto nečakal. Kniha oslovila deti, aj učiteľov, aj rodičov. Zrazu bol Timo známy pes, spoznávali ho ľudia na ulici, prihovárali sa Tamarke. Mali sme veľa besied v školách. A ja som videla, aká je Tamarka na Tima, na svoju rodinu a na seba hrdá. Ako jej rastie sebavedomie. Inklúzia v priamom prenose. Knihy, ktoré sú založené na skutočných tvárach a charakteroch postáv, sú uveriteľné a sú inšpiratívne. Zrazu veľa detí, ktoré nás poznali z rehabilitácií, z nemocníc, chceli byť ako Tamarka. Chceli mať psa ako Timo. Aj preto píšem ďalej… A píšem s deťmi, s ktorými pracujem, pretože tak to má pre mňa zmysel. Nie je dôležité, že hlavní človiečikovia, hrdinovia kníh, majú zdravotný problém. Hlavné je, že majú pri sebe vždy chlpatého priateľa (reálneho alebo vymysleného) a veľké odhodlanie žiť ako ostatní. Majú úžasnú fantáziu a sú skvelí priatelia zvieratiek. Či už je to Klárka z Kysúc, Tomáš z Miloslavova, ale aj Alicka, ktorá ešte nevie čítať, ale Tima zbožňuje a čaká na „svoj“ príbeh. S nimi čítajú aj ich rodičia a smejú sa so svojimi deťmi. To je úžasné a za to ďakujem.

Z vašej tvorby cítiť veľkú lásku k zvieratám. Predpokladám, že tak je to aj vo vašom reálnom živote. Kedy sa preklenula táto náklonnosť z osobného života aj do profesionálneho, keďže pracujete ako canisterapeutka?

Zvieratá, najmä psy, boli a sú súčasťou môjho života, v detstve a aj teraz, v zrelom veku. Psy majú neskutočnú schopnosť vryť sa hlboko, hlboko do srdca človeka. Často hovorím, že vďaka nim som lepším človekom. Z detstva si pamätám každého jedného. Vždy sme mali na dvore psa, nie síce vycvičeného, ale mal svoje čaro. Po skončení vysokej školy som sa presťahovala do Žiliny, rodiska môjho manžela. Ten na rozdiel odo mňa, nikdy psa nemohol mať. Nastalo obdobie takého pravého mestského života – práca, rodina, služobné cesty boli súčasťou nášho života od pondelka do piatka. Až sme dospeli do chvíle, keď mal syn desať rokov a nejak sme cítili, že stačí… Náhodou prišiel do rodiny pes Mišan. Vtedy šteniatko, neskôr majestátny nemecký dlhosrstý ovčiak. Písal sa rok 2004 a otočil nám život naruby. O pár rokov neskôr sme už boli na čele tímu dobrovoľných psovodov, ktorí sa venovali tréningu záchranárskej kynológie a reálne sme pátrali po nezvestných osobách. „K-7“, ako sme ju familiárne nazývali, mala v najlepších rokoch cez 60 členov a bola spoľahlivou súčasťou integrovaného záchranného systému. A odtiaľ už bol len krôčik k tomu, aby sme záchranársku kynológiu rozšírili o canisterapiu, ktorú sme neskôr oddelili do špecializovanej organizácie Physio Canis. To už bol rok 2011. Dlhé roky som sa snažila zladiť prácu stavebnej inžinierky a prácu v kynológii. Nevedela som si predstaviť, že ma špeciálna kynológia raz môže uživiť. Ale na druhej strane veľmi, veľmi ma tieto pomáhajúce profesie lákali. S podporou manžela som sa rozhodla pre druhú vysokú školu. Vyštudovala som canisterapiu na univerzite v Košiciach, začala som tento predmet vyučovať. S manželom sme si vytýčili cieľ postupne profesionalizovať canisterapiu na Slovensku. Je dlhá cesta pred nami a veľa psích labiek bude cupitať po tejto ceste, kým budeme môcť povedať, že na Slovensku budujeme niečo, čo môže byť popísané ako metodológia rehabilitácie s konkrétnymi výsledkami v prospech klienta, či pacienta.
A tak som „teta so psíkom“. S manželom sme zakladatelia značky PHYSIO CANIS. Značky, ktorá svieti aj na fasáde novučičkého animo – terapeutického centra pre deti so zdravotným postihnutím neďaleko Žiliny. Vybudovali sme miesto, kde sa budú stretávať deti a zvieratá počas rehabilitácií. Kde prichádzajú rodičia s deťmi nie za zábavou, ale za terapiou. Kde budú prichádzať odborníci v rámci aplikovaného výskumu. Lebo prepojenie „zviera a človek”, to je cesta dobrým smerom. Ale verte, keby nebolo psov v detstve, asi by nebolo nič z vyššie napísaných riadkov.

Využívate nejakým spôsobom v rámci canisterapie aj literatúru?

Áno, ja sa snažím zašifrovať do každého príbehu nejakú informáciu zo sveta psov, či ostatných zvieracích hrdinov. Učím tak deti, aby čítali pozorne a verím, že takto si to aj lepšie zapamätajú. V knihe Pes Timo a Fučivírus som naozaj čerpala z vedeckých zdrojov, keď som písala o psoch schopných detekovať pozitívny nález na človeku. Je tam kapitola o potkanoch, ktoré sa naozaj využívajú na detekciu mínových polí. Píšem o plemene čaučau s jeho charakteristickým modrým jazykom. Môj rukopis pozná každý. Psy v mojich knihách rozprávajú a rozmýšľajú. Nie je to fantazmagória. Aj v skutočnosti psy s nami reálne komunikujú, akurát my im nerozumieme. A reálne cítia, snívajú a vedia sa poučiť z neúspechu. Nie je to len o „drile“ a o tom, že niečo robia kvôli loptičke, či piškótke. Výskum v oblasti neurológie, ale aj v etológii tohto živočíšneho druhu, neskutočne pokročil. Človek mení psa výrazným spôsobom. Až sa niekedy pýtam, či je to správna voľba. A pre koho. Aj preto sa snažím, aby sme deti s pomocou knihy, učili najmä psov ľúbiť a rešpektovať ich potreby. Učím ich, že môžu štekať, a je normálne oňuchávať iné cikanice, že keď to na nich príde, a príroda volá, proste utečú za chlpatou láskou. Učím ich, že aj im môžu vadiť oblečky a papučky a že sa nechcú nosiť v taške cez plece, že chcú behať voľne bez vôdzky. Nie po betónovom parkovisku, ale po tráve a v lese. Učím ich, že pes miluje tréning a súhru s človekom a je to povinnosť každého majiteľa, aby jeho psík absolvoval psiu školu a doprial psovi okrem človečej svorky aj tú svoju, psiu svorku.

Vaša posledná kniha Klárka a Snehuľko je o škôlkarke, ktorá má plyšovú hračku psa, ktorý sa vďaka jej fantázii mení na živého. Ako vznikol tento nápad a čo vás pri písaní najviac inšpirovalo?

Často sa pri našej práci stretávame s „wau efektom“. Rodičia vidia deti spokojné, spolupracujúce, dychtiace po kontakte so psom, ktorý je tak akurát aktívny, tak akurát veľký, je vychovaný, milý a poslušný. Veľmi rýchlo začnú rozmýšľať nad vlastným psom v domácnosti. Chcú dopriať svojmu dieťaťu tento zážitok, túto „terapiu“ každý deň a každú hodinu. Naviac aj deti túžia po Fany, po Iorekovi, po Zarke, ani nechcú odísť z centra a vytvára sa dojem, že je ten správny čas na psa domov. A aj keď im vysvetľujeme, že ten proces je náročný, nielen na financie, ale najmä na čas a že vyžaduje doslova zmenu života v rodine, často „wau efekt“ víťazí. Skoro v každej rodine potom nastanú krízové chvíľky. Sme však pri nich aj v týchto momentoch.
Aj Klárka túži po vlastnom psovi už pár rokov, najlepšie po bielom ovčiakovi. Ale v obecnej bytovke, v časoch, kedy Klárka je veľakrát v nemocnici, keď tatino pracuje v zahraničí… Aký by to malo zmysel? A tak sme radšej zvolili cestu vymyslených príbehov a milého plyšáka, ktorý je malý, nepĺzne, ale má dušu chrabrého ochrancu. V našom centre Klárka psov má a rozumie si s nimi. Vie, že príde čas, kedy sa psíka dočká.

Klárka a Snehuľko je veľmi vtipná kniha, ktorá nemá problém rozosmiať. Čo ste príbehom, okrem tejto humornej stránky, chceli povedať svojim čitateľom?

Nuž, asi vás sklamem. Ale ja len chcem, aby deti každý večer poprosili rodičov, aby si spolu čítali. Aby sa spolu smiali, ako som v texte použila mierne neslušné slová, a ako smiešne tí psíkovia rozprávajú. Ja nechcem v knihách moralizovať o integrácii a o inklúzii. Naozaj len veľmi okrajovo citlivo, píšem, že sú to deti na vozíčku, alebo to budú deti s iným postihnutím. Niekedy mi kritici vyčítajú, že mám príbehy nevyvážené z pohľadu rodovej rovnosti, že ukazujem maminy ako „len“ varia, starajú sa o deti, sú popletené, že nepíšem o ich práci, o ich myšlienkach, o ich úspechoch… Lenže tieto maminy naozaj majú pre seba len sekundy života. A ostatný čas patrí ich deťom, ktoré ich potrebujú dvadsaťštyri hodín, sedem dní v týždni. Paradoxne, tvrdšiu kritiku som čakala ku knihe Pes Timo a fučivírus. Rukopis som napísala za necelé dva týždne, na začiatku celého pandemického obdobia. Smerovala som ju k starším deťom, vety a príbeh boli zložitejšie. Myslela som, že o pár týždňov bude po všetkom a ostane taká „milá“ spomienka na nevšedné chvíle a kniha pomôže analyzovať, ako sme to zvládli. Naozaj som nemyslela, že to bude tak dlhá doba. Nakoniec tento titul je jeden z mála na knižnom trhu, ktorý sa dotkol tejto tématiky. Myslela som, že kniha bude vítaná po návrate detí do škôl, do prezenčnej výučby, ale opak bol pravdou. Knihu si obľúbili deti, ale pedagógovia až tak nie. Proste, každá kniha má svoj vlastný život. Ja ako autorka niečo plánujem, ale kniha je ako rieka, svoje koryto si formuje sama. Nakoniec zakotví u tých správnych čitateľov. A možno aj preto som sa vrátila k jednoduchej osnove a mladším čitateľom s titulom „Klárka a Snehuľko“. Vyšiel dva roky po pandémii. Niektorí čakali opäť bieleho psa Tima, ale myslím, že treba dať šancu aj iným hrdinom (s touto vetou určite nesúhlasí Tamarka…). Snáď preto, že to nie je prvotina, snáď preto, že už ma vydavateľstvo trošku vyškolilo, táto knižka bola prijatá ako milá, nežná a úsmevná. Tak pevne verím, že sa jej bude dariť v predaji aj pod vianočný stromček.

Vo svojej práci pracujete aj s postihnutými deťmi, ako vnímate ich vzťah so zvieratami a v čom všetkom im dokážu psy pomôcť?

O benefitoch canisterapie sa dá písať celé hodiny. Ale vyzdvihla by som len jeden faktor. Kľúčový a najdôležitejší. Stačí pohľad z očí do očí. Dieťa a pes. Nemusia hovoriť, nemusia sa objímať. Stačí sa na seba dívať a vychutnávať si tú chvíľu, že sú spolu. A ak to robíme správne, tak sa obom, po niekoľkých minútach, dieťaťu aj psovi, spustí v mozgu procesor zodpovedný za pohodu, za dôveru, zníži sa nervozita, vnútorná tenzia. Do krvi sa vyplavia hormóny zodpovedné za krvný obeh, trávenie, spánok. Stimulujú sa časti mozgovej kôry zodpovedné za kognitívne procesy, reč a porozumenie. Canisterapia to dokáže. Ale má to aj svoje ale… Aj pes sa musí cítiť komfortne ako dieťa.
Preto je na nás, na multidisciplinárnom tíme, aby sme vedeli takto s deťmi so psami pracovať. Toto je moderná canisterapia. Áno, ja rozumiem, že je veľký dopyt a málo canis tímov. A rozumiem, že nie všade sa dá pracovať individuálnou formou, kde sú výsledky najčitateľnejšie. Ale k tomuto smerujeme. V edukácii, v terapii, v aktivizácii klienta.

Myslíte si, že sa na Slovensku mení celkové vnímanie psa? Považuje ho spoločnosť stále za vec, alebo už sa skôr posúvame vo vedomí k tomu, že je to živý tvor so svojimi fyzickými i emocionálnymi potrebami?

Povedomie o welfare (potrebách a právach) zvierat, psov, rastie, o tom niet pochýb. Rastie nám, pevne verím, generácia detí, ktoré majú empatiu v sebe. Stačí na ňu brnknúť a ona rozkvitne. Aj rodičia si uvedomujú, že musia niečo robiť, aby „tromfli“ mobily, tablety a všetky technológie, ktoré sú potrebné, ale tak zničujúce, čo sa týka vnútorného šťastia detí.
My žijeme v komunite ľudí, ktorí si psov vážia, dokážu s nimi tráviť všetok svoj čas. A vyhýbam sa tým ostatným, ktorí svoje ego stavajú nad potreby vlastného psa. Pevne verím, že nastupujúca generácia bude generácia, ktorá nájde súžitie s prírodou. Veľmi to potrebujeme.

Pracujete momentálne na nejakom novom príbehu, na ktorý by sme sa mohli tešiť?

V zásuvke môjho stola je zošit s poznámkami k novej knihe. Avšak ešte neprišiel ten správny čas. Ten príbeh je o našich psoch, o našej svorke. Lenže písať o sebe je veľmi, veľmi náročné. Tak uvidíme, či k tomu nájdem odvahu.

Ďakujeme za rozhovor.

Od autorky si môžete v knižnici vypožičať detské tituly: Pes Timo a doktor Hafbolíto, Klárka a Snehuľko